S jeho menom a dielom sa stretol snáď každý na svete, za svojho života ale bojoval s chudobou, nepochopením a ťažkou duševnou chorobou. Vincent van Gogh patrí k hlavným pilierom moderného umenia a dnes je oceňovaný ako génius, ktorý predbehol svoju dobu a v relatívne krátkom čase vytvoril diela, ktoré sa navždy zapísali do histórie.
V súčasnosti sa jeho maľby predávajú za milióny dolárov, hoci on sám počas svojho života (niekoľko mesiacov pred svojou tragickou smrťou) predal len jediný obraz. Niečo viac o jeho živote si povieme práve v tomto článku.
Detstvo ako „chladná pustina“
Vincent van Gogh sa narodil 30. marca 1853 v holandskom meste Groot-Zundert. Jeho rodičmi boli Theodore van Gogh, kalvínsky pastor, a Anna Cornelia Carbentus. Mal piatich súrodencov: mladšieho brata Thea, ďalšieho brata Cora a tri sestry: Elisabeth, Annu a Willeminu. Najbližší vzťah mal práve s Theom, ktorý bol zároveň jeho najlepším priateľom a celý svoj život ho finančne podporoval.
Dobrý vzťah ale udržiaval aj so sestrou Willeminou. Vzhľadom na povolanie jeho otca vyrastal malý Vincent v silno veriacej rodine. Hlboko veriaca bola aj jeho matka Elisabeth, ktorá svoje deti vychovávala pomerne prísne. Finančne na tom neboli najhoršie a patrili skôr k vyššej strednej triede.
Van Gogh bol tichý, citlivý, introvertný a premýšľavý chlapec. Spočiatku študoval doma pod dohľadom matky a vychovávateľky, ale v roku 1864 ho poslali do internátnej školy v Zevenbergene. Toto obdobie bolo preňho veľmi ťažké a odlúčenie od rodiny znášal zle.
Prepadal smútku a melanchólii, cítil sa osamelý. V roku 1866 nastúpil na strednú školu v Tillburgu, kde sa jeho nepriaznivý psychický stav ešte viac prehĺbil. Zároveň sa ale začal zaujímať o umenie, už odmalička si rád kreslil a v tejto činnosti našiel aj podporu u svojej matky.
Na svoje detstvo ale nespomínal rád. Vnímal ho ako obdobie chladu, samoty a smútku. V roku 1869 získal prácu v obchode s umením Goupil & Cie v Haagu. Pre túto prácu ukázal nadanie a darilo sa mu v nej. Istú dobu pobudol na londýnskej pobočke Goupil & Cie, kde sa venoval obchodu s umeleckými dielami. Zdalo sa tiež, že samotného Vincenta táto práca baví a napĺňa, jeho psychický stav sa zlepšil. Potom sa ale nešťastne zamiloval do dcéry svojej domovníčky menom Eugénie Loyer. Tá ale jeho city neopätovala, čo Van Gogha hlboko ranilo.
Začal byť samotársky a nevrlý, zanedbával svoju prácu a napokon o ňu prišiel. Už od detstva sa zaujímal o náboženstvo, preto začal koketovať s možnosťou, že sa stane duchovným. Chcel študovať teológiu na univerzite v Amsterdame, ale neprešiel prijímacími skúškami.
Absolvoval trojmesačný teologický kurz na škole v Lakene, ale tiež bez väčšieho úspechu. V roku 1879 však začal pôsobiť ako misionár v dedine Petit-Wasmes v Belgicku. Spriatelil sa s mnohými baníkmi, ktorí tu ťažili uhlie. Mnohých z nich aj portrétoval a učil ich o kresťanskej viere.
Rodený maliar
Práve v tomto období (okolo roku 1880) si Van Gogh začal uvedomovať, že jeho životným poslaním je práve maľovanie. Po prepustení z pozície misionára teda uprel svoje sily práve týmto smerom. V tomto úsilí ho podporoval aj jeho brat Theo. Umelec Willem Roelofs bol jeho talentom uchvátený a mladému Van Goghovi poradil, aby sa zapísal na kurzy umeleckej školy Académie Royale des Beaux-Arts. Na nej nejaký čas skutočne študoval základy maľby a perspektívy.
Vincent v týchto rokoch žil so svojimi rodičmi, ktorí ale neboli jeho prítomnosťou v dome príliš nadšení. Zrejme sa už v tejto dobe začala ukazovať Van Goghova psychická labilita, pretože jeho otec vážne uvažoval nad tým, že dá svojho syna zavrieť do ústavu pre duševne chorých.
V lete roku 1881 rodinu navštívila Vincentova sesternica Kee Vos-Stricker. Nedávno ovdovela a na výchovu svojho 8-ročného syna Jana ostala sama. Vincent sa do nej zamiloval a často s ňou vyrážal na dlhé prechádzky. Keď ju však požiadal o ruku, odmietla ho so slovami, že sa zaňho „nikdy v živote“ nevydá.
Na Vincenta toto chladné odmietnutie veľmi negatívne doľahlo. Krátko nato odišiel do Haagu, kde sa snažil uchytiť ako maliar. Zároveň strávil nejaký čas so svojím bratrancom a úspešným maliarom Antonom Mauveom, ktorý Vincentovi radil. Stále sa ho však držala jeho láska ku Kee, tá sa s ním však odmietala stretávať a proti tomuto vzťahu boli aj Vincentovi rodičia.
V roku 1882 došlo aj k roztržke medzi Van Goghom a Maueveom, Vincenta navyše trápili aj zdravotné ťažkosti, ktoré si vyžiadali niekoľkotýždňový pobyt v nemocnici. Po prepustení sa začal zameriavať na bežné scény v živote a často portrétoval úplne náhodných ľudí z ulice.
V roku 1886 žil v Paríži s bratom Theom, a hoci si s ním bol najbližší, ani toto spolužitie nebolo idylické. Často medzi nimi dochádzalo k hádkam. Van Gogh sa ale v tomto období stretol s významnými umelcami svojej doby, napríklad Edgarom Degasom, Henrim de Toulouse-Lautrecom a hlavne Paulom Gauguinom, s ktorým sa zblížil asi najviac.
Posledné obdobie
V roku 1888 sa Van Gogh presťahoval do Arles, kde začal vytvárať niektoré zo svojich najslávnejších malieb. Medzi ne patria napríklad slávne Slnečnice. Čo sa týka jeho malieb, je isté, že bol ovplyvnený impresionizmom, zároveň je v nich ale možné badať prvky expresionizmu a neskôr dokonca aj ranej abstrakcie.
Historici umenia ho radia medzi zakladateľov postimpresionizmu. Známa je jeho výrazná, expresívna a inovatívna práca s farbami. Vytvoril obrovské množstvo krajinomalieb, portrétov a autoportrétov. Jeho najväčšie tvorivé obdobie trvalo desať rokov. V tomto období vytvoril asi 900 malieb a viac ako tisíc kresieb.
Ešte v ten istý rok pozval Vincent do svojho skromného príbytku v Arles Paula Gauguina, s ktorým zdieľal mnohé názory na umenie a spoločnosť. Obaja však mali mimoriadne komplikovanú povahu, nebola teda medzi nimi núdza o hádky, a to aj poriadne drsné. Traduje sa, že práve po jednej takejto roztržke, ku ktorej došlo 23. decembra 1888, si Van Gogh odrezal časť ľavého ucha. Iná verzia hovorí, že ucho mu v zápale hádky odsekol šabľou sám Gauguin.
Podľa odborníkov na Van Goghovo dielo si ho však maliar zrejme naozaj odrezal sám. Odrezaný kus následne umyl a poslal ho jednej prostitútke. Iné zdroje ale uvádzajú, že dotyčné dievča nebola prostitútka, ale Gabrielle Berlatier, ktorá v miestnom nevestinci pracovala ako upratovačka.
Van Goghov psychický stav sa začal prudko zhoršovať a dodnes sa historici či psychológovia nemôžu zhodnúť na tom, akou chorobou vlastne trpel. Najpravdepodobnejšia sa zrejme javí byť bipolárna porucha (maniodepresia), ale do úvahy prichádza aj Ménierova choroba. Jeho stavu rozhodne neprispievala záľuba v pití absintu a fajčenie.
Jeden predaný obraz
V hlbokej depresii bol Vincent na vlastnú žiadosť prijatý ako pacient do psychiatrickej liečebne v kláštore v Saint Rémy de Provence. Maľovania sa nevzdal ani tu a vytvoril niektoré svoje vôbec najznámejšie a najrevolučnejšie diela. V roku 1890 brány liečebne opustil a žil s lekárom Paulom Gachetom, ktorý sa podujal na to, že bude Vincenta liečiť.
Zdieľal s ním aj vášeň pre umenie, keďže Gachet bol sám amatérsky maliar a podporovateľ rôznych umelcov. Van Gogh vytvoril aj jeho portrét. Van Gogh a Gachet sa zblížili a Vincent sa vyjadril, že v ňom našiel „nového brata“. Napriek tomu ale nedokázal prestať s pitím a fajčením, čo Gachet vyžadoval ako základ liečby. Sedem mesiacov pred smrťou predal jediný zo svojich obrazov s názvom Červená vinica. Získal zaň 400 frankov.
„Smútok potrvá naveky.“
Vincentova depresia sa tak stále zhoršovala, čo vyvrcholilo 27. júla 1890, keď sa maliar pripotácal do hostinca Ravoux a šokovaným ľuďom oznámil, že sa postrelil. Lekárska obhliadka skutočne objavila ranu v jeho bruchu. Vincent sa podľa vlastných slov pokúsil zastreliť uprostred polí, keď maľoval. Vzhľadom na to, že incident sa odohral bez svedkov, viacerí bádatelia spochybnili, že sa Vincent postrelil sám.
Mysleli si, že tvrdením o samovražednom pokuse chcel možno zakryť skutočného páchateľa či páchateľov. Mohlo ísť vraj o nehodu. Niektorí odborníci predostreli teóriu, že Vincenta pri maľovaní vyrušila dvojica chlapcov s revolverom, ktorí ho nechtiac postrelili a presvedčili ho, aby o všetkom mlčal. Odvolávajú sa pri tom aj na jeho osobné listy, v ktorých sa o samovražde vyjadroval ako o hriešnej a nemorálnej. Všeobecný konsenzus je však taký, že Vincent sa naozaj pokúsil zastreliť sám.
Privolaný lekár nedokázal guľku vytiahnuť, tak maliara ošetril najlepšie, ako vedel. Zdalo sa, že Vincent je relatívne v poriadku, ešte krátko pred smrťou si spokojne bafkal zo svojej fajky. Keď sa o zranení brata dozvedel Theo, okamžite sa za ním vypravil. Dorazil k nemu na druhý deň a údajne ho našiel v dobrej nálade. Už o pár hodín sa ale jeho stav začal prudko zhoršovať. Telo oslabovala infekcia z rany a Vincent sa prepadol do stavu ťažkej depresie. Jeho posledné slová zneli: „Smútok potrvá naveky.“ Zomrel vo veku 37 rokov.
Tragický osud neobišiel ani Thea, ktorý sa nedokázal zmieriť so smrťou svojho brata. Jeho psychické zdravie začalo chátrať a on v roku 1891 zomrel (len šesť mesiacov po Vincentovi). Mal 33 rokov. Obaja sú pochovaní vedľa seba na cintoríne v Auvers-sur-Oise.
Vincent van Gogh vo filmoch
Jedenásť rokov po Van Goghovej smrti sa mu dostalo ohromného uznania. Výstavy s jeho maľbami slávili ohromné úspechy a Vincent van Gogh sa zaradil medzi najväčších majstrov výtvarného umenia histórie. Jeho diela sa dnes predávajú za milióny dolárov (napríklad Portrét doktora Gacheta sa predal za 82,5 milióna dolárov, Slnečnice zase za 22,5 milióna libier) a jeho vplyv na ďalšie generácie umelcov bol obrovský a neodškriepiteľný. V roku 1973 bolo v Amsterdame otvorené Van Goghovo múzeum, ktoré patrí medzi vôbec najpopulárnejšie múzeá na svete. Každoročne ho navštívia státisíce ľudí, v roku 2016 ich bolo viac ako dva milióny!
Jeho silný osud a ohromný talent fascinovali aj filmárov. Okrem množstva dokumentárnych filmov sme sa dočkali viacerých celovečerných stvárnení jeho života. Za zmienku stoja snímky Vincent a Theo (1990) od Roberta Altmana či S láskou Vincent (2017) od režisérskej dvojice Dorota Kobiela a Hugh Welchman (odniesol si aj nomináciu na Oscara), ktorý Van Goghov príbeh vyrozprával rozpohybovaním jeho najslávnejších malieb.
Zmieniť musíme aj fantastickú drámu Pri bráne večnosti (2018) od Juliana Schnabela. Vincenta van Gogha nenapodobiteľne stvárnil Willem Dafoe, ktorý si za svoj výkon odniesol nomináciu na Oscara. Objavil sa dokonca aj v jednej epizóde populárneho sci-fi seriálu Dr. Who, v ktorej ho hlavní hrdinovia preniesli v čase do modernej doby a ukázali mu, aký obrovský vplyv mala jeho práca na svet umenia.
