Kým dnes riešime účty, prácu a povinnosti, možno aj nejaké tie hobby či sem tam aj zábavu, kedysi nám stačila kartónová škatuľa, aby sa z nej stal hrad, vesmírna loď či brána do inej dimenzie. Stačilo málo a fľaša Coly sa v našich rukách zmenila na pohár luxusného vína. Hrozno na delikátny pokrm vyššej triedy. Pár matracov na palác sultánov. Nuž, web MSN priniesol krátky výber toho, čo všetko nám detstvo dalo, no dnes o tom nerozprávame.
Spomínaš si, ako si sa prechádzal po schodoch po štyroch ako pes? Nemalo to žiadny význam, ale robili sme to všetci. A keď sme zhasli svetlo v pivnici, nasledoval panický útek hore schodmi, aby nás náhodou nechytili démoni. Aj tlačenie nákupného vozíka v obchode bola celá udalosť – zatáčky v uličkách sme brali s takou vervou, akoby sme boli piloti Formuly 1.
Maličkosti nevyčísliteľnej hodnoty
Niekedy stačili úplné maličkosti. Naliať malinovku do vrchnáčika a vypiť ju na „ex“, vyberať dve dažďové kvapky na okne auta a tipovať, ktorá bude prvá v cieli. Kresliť slniečko do rohu každého papiera, akoby to bola povinná jazda. Na hojdačke sme sa vedeli rozkývať tak silno, že sa zdalo, že celé ihrisko odletí.
Aj obyčajný obchod s oblečením sa premenil na zázračné miesto. Medzi stojanmi vznikal tajný svet, do ktorého dospelí nemali prístup. A kto dostal novú tašku, okamžite ju naplnil hračkami či nezmyselnými drobnosťami a cítil sa ako celebrita. Niekedy sme pri hre buchli súrodenca a okamžite nasledovalo prosebné: „Nehovor to mame, nič ti nie je, fakt!“ hlásali sme odhodlane.
Jednoduché triky kúzelníkov
Spomienky sa spájajú aj s tými drobnými trikmi, ktoré mali v sebe čosi kúzelné. Ťahanie posledného lístka v zábavnom parku alebo arkádovej herni s nádejou, že ešte jeden potajomky vypadne. Fajčenie vlastného dychu v zime, lebo vyzeral ako cigaretový dym. Alebo meč zložený z pospájaných fixiek, ktorý vydržal len pár úderov, no pocit bojovníka stál za to.
V detstve sme cítili aj zvláštnu spolupatričnosť. Napríklad, keď kamarát dostal vynadané od rodičov za niečo, čo sme spravili spoločne, mali sme pocit, že trest patrí aj nám. Naopak, strach nás ovládol pri predstave, že nám v bruchu vyrastie strom, pretože sme zjedli jablkové jadierko a niekto starší nás presvedčil, že sa to jednoducho môže stať.
Naše malé zvyky mali svoje čaro. Hľadať kamarátov podľa toho, pri ktorom dome sa váľali bicykle. Pichať ceruzkou do gumy počas nudnej hodiny. Popíjať hroznový džús a predstierať, že ide o červené víno. Plávať v bazéne tvárou dolu, akoby sme sa topili, len aby si nás niekto všimol. Alebo sa držať okraja bazéna a hrať sa na Spider-Mana.
Detstvo ako nekonečné dobrodružstvo
Za samostatnú kapitolu sa dajú pokladať povinné telefonáty príbuzným s vďakou za darček, ktoré sme odriekali so sebaobetovaním. Alebo presunutie nábytku v izbe, ktoré dokázalo zmeniť celý svet. A kto z nás aspoň raz nezutekal z domu s rýchlo zbalenou taškou, aby sa po dvadsiatich minútach vrátil?
Sledovanie televízie v najdivnejších pózach, skúšanie spojiť dva magnety rovnakými pólmi či obyčajné ťahanie prstom po škárach na stene – to všetko boli naše malé detské rituály.
Dnes sa na ne pozeráme s úsmevom, občas s rozpakmi. No práve tieto drobnosti dokazujú, aký farebný, absurdný a čarovný bol náš detský svet – svet, kde sme nepotrebovali nič viac než trochu fantázie.
