Kristýna (23), ktorá pochádza z Česka, sa narodila bez konečníka a detstvo v podstate prežila v izolácii. Nechodila do škôlky, v škole mala len jednu kamarátku a na viacdenné výlety mohla zabudnúť. Nástup na strednú školu bol pre ňu nočnou morou, stále mala pocit, že sa jej všetci pozerajú na zadok. Až séria operácií a život so stómiou (vývodom) jej postupne otvorili cestu k prijatiu vlastného tela a k novej predstave ženskosti.
V rozhovore s Kristýnou sa však dozvieš, že sebaláska je neustály boj a práca na psychickom zdraví nikdy nekončí. Aký je život s vývodom pre mladú ženu, čo všetko tomu musí prispôsobiť, ako vyzerá jej deň? Prehovorila aj o temnom období a o tom, čo odkazuje ostatným stomikom.
V prvom rade ti chcem poďakovať, že si sa s nami rozhodla podeliť o takú citlivú tému, no ty už o nej hovoríš na sociálnych sieťach a šíriš povedomie. Laicky povedané, narodila si sa bez konečníka. Vedeli lekári už pred tvojím narodením, že niečo je inak, alebo to bolo prekvapenie?
Ďakujem za oslovenie a možnosť podeliť sa o svoj príbeh aj mimo hraníc mojich sociálnych sietí. Teraz k otázke – lekári to dopredu nevedeli. Bolo to prekvapenie ako pre nich, tak aj pre moju mamu.
Ihneď po mojom narodení ma odviezli do nemocnice vzdialenej 50 kilometrov, kde som podstúpila svoju prvú operáciu, pri ktorej mi boli vytvorené dve stómie: ileostómia (vývod tenkého čreva) a kolostómia (vývod hrubého čreva). Nasledovali operácie ako plastické vytvorenie konečníka a zavedenie stómií (laicky povedané – zavedenie čriev tam, kam patria).
Ako si spomínaš na svoje detstvo? Stretla si sa aj so šikanou?
Na svoje detstvo spomínam veľmi rada aj nerada. Záleží na tom, z akého uhla pohľadu sa na to pozerám. Dala by som čokoľvek za to, aby som aspoň na chvíľu mohla opäť žiť vo veľkom dome so záhradou plnou zvierat a vidieť opäť starých rodičov a pradeda. Nikdy by som sa však nechcela vrátiť do zdravotného stavu, v ktorom som vtedy bola.
Ako dieťa som nechodila do škôlky, takže nástup do prvej triedy, kde sa všetky deti už poznali z predchádzajúcich rokov, nebol jednoduchý. Počas prvého stupňa som sa nedokázala začleniť do kolektívu. Mala som len jednu kamarátku, no musela som rešpektovať, že ona má veľa ďalších priateľov, takže som bežne trávila čas sama alebo po boku úžasnej vtedajšej pani učiteľky.
Najviac ma však ovplyvňovala nemožnosť ísť na viacdenné výlety, ako napríklad škola v prírode alebo tábory, kde sa deti najviac zbližovali. Stretla som sa aj s problémami počas krátkych výletov, ktoré niekedy skončili tak, že pre mňa musela prísť mama a odviesť ma domov.
Nie som si istá, či som sa priamo stretla so šikanou v detstve, pretože som o svojich problémoch nehovorila, deťom nedochádzalo, čo sa deje, a neriešili to. S niektorými jedincami to bolo dokonca tak, že nenávisť bola vzájomná – oni niečo povedali mne, ja zas im.
- Luisa z Ruže o Crohnovej chorobe: Najprv ma liečili na anorexiu. Trvalo až príliš dlho, kým mi stanovili presnú diagnózu
- Slovenke Mirke sa správne nevyprázdňuje mechúr: Na WC chodím aj 4-krát za hodinu, Slovensko nemá dostatok verejných záchodov (ROZHOVOR)
- Slovenka o živote so syndrómom dráždivého čreva: Lekárka mi v pätnástich povedala, nech nosím plienky (ROZHOVOR)
Ako vyzeralo tvoje dospievanie (tínedžerské roky) a čo ťa počas neho najviac trápilo?
V článku sa po odomknutí dozvieš
- Ako sa po stómii zmenil jej pohľad na vlastné telo a ženskosť
- Ako vyzeralo jej dospievanie a čo ju počas neho najviac trápilo
- Ako vyzerá jej bežný deň so stomickým vreckom
- Ako bojuje s čiernymi myšlienkami
- Prečo je podľa nej dôležité, aby sa téma trávenia a vyprázdňovania prestala považovať za tabu
Po odomknutí tiež získaš
- Články bez reklám
- Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom
- Exkluzívne benefity
Pre odomknutie obsahu zadaj svoj e-mail
Registrácia a platba bude dokončená po zadaní e-mailu.
Staň sa členom Emefka PREMIUM
a získaj neobmedzený prístup.
Predplatné môžeš zrušiť kedykoľvek.
