Howard Dully patrí medzi najznámejších ľudí spojených s kontroverznými zákrokmi v dejinách psychiatrie. Jeho príbeh dodnes vyvoláva silné emócie, pretože sa spája s obdobím, keď medicína experimentovala s drastickými metódami. Na prvý pohľad išlo o obyčajného chlapca z USA, ktorý sa od detstva snažil zapadnúť do prostredia rodiny a školy. Postupne sa dostal do situácie, ktorá navždy zmenila jeho život.
Vtedajšia spoločnosť vnímala duševné zdravie odlišne než dnes, a práve preto sa otvárali dvere pre radikálne zákroky. Mladý Howard sa stal jedným z pacientov, na ktorých sa uplatnila metóda lobotómie, kedysi prezentovaná ako riešenie širokého spektra problémov. Tento zásah mal pôsobiť ako cesta k upokojeniu a stabilite, no jeho následky ukázali celkom inú realitu.
Aj keď verejnosť samotná túžila po rýchlych liečebných riešeniach, mnohé z nich priniesli viac otázok než odpovedí. Howardov osud preto získal pozornosť nielen odborníkov, ale aj médií a bežných ľudí, ktorí hľadali pravdu o minulosti psychiatrie. Jeho spoveď a otvorenosť pomohli objasniť, čo dokáže zásah do ľudskej mysle spôsobiť.
Jeho príbeh zároveň otvára diskusiu o hraniciach vedy a etiky. Dodnes vyvoláva úvahy, či túžba po rýchlom riešení stojí za riziko nenávratných následkov. Howard Dully tak zostáva symbolom nielen historickej kapitoly medicíny, ale aj varovaním pred unáhlenými rozhodnutiami v mene pokroku. Toto je Howard Dully a jeho skúsenosť s transorbitálnou lobotómiou.
Aký je rozdiel medzi lobotómiou a transorbitálnou lobotómiou?
Pre širší kontext je v úvode potrebné uviesť, aký je rozdiel medzi klasickou lobotómiou a transorbitálnou lobotómiou. Lobotómia ako taká predstavuje jednu z najznámejších a zároveň najkontroverznejších metód v dejinách psychiatrie. Tento chirurgický zákrok vznikol s cieľom odstrániť prejavy ťažkých duševných porúch. Postup zahŕňal prerušenie nervových spojení v predných častiach mozgu.
To malo viesť k zníženiu úzkosti a agresivity. Aj keď sa kedysi považovala za prelomovú, jej výsledky vyvolali veľké kontroverzie. Transorbitálna lobotómia následne vznikla ako jednoduchšia a rýchlejšia alternatíva. Chirurg zaviedol nástroj podobný ľadovej sekere cez očnú jamku až k mozgu. Takýmto spôsobom sa dosahovalo narušenie rovnakých nervových spojení.
Avšak celý zákrok prebiehal bez nutnosti otvárať lebku. Táto metóda sa presadila najmä v Spojených štátoch a získala povesť techniky, ktorá umožňuje zasiahnuť rýchlo a lacno. Vo všeobecnosti teda rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi spočíval nielen v technickom prevedení, ale aj v širších dôsledkoch. Klasická lobotómia vyžadovala náročný chirurgický zákrok, čo znamenalo väčšie riziko komplikácií.
Transorbitálna verzia síce pôsobila efektívnejšie, no zároveň prinášala vyššie riziko nekontrolovaných následkov. Obe metódy však mali rovnaký cieľ, a teda potlačiť ťažkosti pacientov, aj keď výsledky sa ukázali zakaždým nepredvídateľné. Mnohí pacienti stratili časť osobnosti, niektorí utrpeli trvalé poškodenia, iných spoločnosť odvrhla.
Howard Dully a jeho závažný prípad s transorbitálnou lobotómiou
Howard Dully sa narodil 30. novembra 1948 v Oaklande v Kalifornii ako najstarší syn Rodneyho a June Louise Pierce Dully. Potom, čo jeho matka zomrela na rakovinu, sa jeho otec oženil s osamelou matkou Shirley Lucille Hardin. Neurológ Walter Freeman označil Howarda za dieťa s prejavmi schizofrénie. V tom čase mal iba 4 roky. Další lekári ani psychiatri však takéto príznaky nezistili.
Tieto problémy pripisovali skôr nevhodnej výchove zo strany nevlastnej matky. Freemanove poznámky tiež uvádzali, že nevlastná matka sa Howarda bála. Tvrdila, že nereaguje ani na lásku, ani na trest, často sníva a neprejavuje jasné vysvetlenia. V roku 1960, keď mal Howard iba 12 rokov, ho jeho otec a nevlastná matka poslali na transorbitálnu lobotómiu.
Freeman ju vykonal iba za 200 dolárov, čo v dnešnej dobe predstavuje hodnotu okolo 2000 amerických dolárov. Počas operácie zaviedol lekár ostrý nástroj „orbitoclast“ cez očné jamky priamo do jeho mozgu. Po výkone operácie žil následne v ústavoch pre mladistvých, neskôr v špeciálnej škole pre deti s problémovým správaním, istý čas dokonca aj vo väzení.
Dostal sa až na ulicu, kde zápasil s alkoholizmom. Postupne sa však z toho dostal, získal vysokoškolské vzdelanie v oblasti informačných systémov a stal sa inštruktorom jazdy pre autobusovú spoločnosť. Keď dovŕšil vek 50 rokov, rozhodol sa začať pátrať po pravde o svojom detstve.
Moja lobotómia
V spolupráci s producentom Davidom Isayom precestoval krajinu, rozprával sa s rodinou, príbuznými iných pacientov aj s ľuďmi spojenými s Freemanom. Získal prístup k archívom a v roku 2005 predstavil svoj príbeh v rozhlase. O dva roky neskôr vydal aj vlastné memoáre, ktoré dostali názov „Moja lobotómia“. Knihu napísal spoločne s Charlesom Flemingom.
Táto publikácia zachytáva jeho detské zážitky, následky chirurgického zákroku na jeho živote a aj neskoršie pátranie po dôvodoch, prečo musel podstúpiť medicínsky zbytočnú operáciu. Zároveň opisuje, aký vplyv malo rozhlasové vysielanie jeho príbehu na jeho osud. Publikácia získala veľké uznanie kritikov. Denník The New York Times ju označil za otrasný, no zároveň jeden z najsmutnejších príbehov.
Magazín USA Today ju charakterizoval ako hrôzostrašnú, ale aj inšpiratívnu. San Francisco Chronicle napísal, že ide o desivý, no nesmierne pútavý príbeh, ktorý nakoniec prináša určitú nádej. V Spojenom kráľovstve denník The Observer vyzdvihol silu svedectva, ktoré zároveň odhaľuje praktiky lekára, ktorý vykonal jeden z najbrutálnejších zákrokov v dejinách medicíny.
The Times označil knihu za nepríjemné čítanie, no zároveň poznamenal, že vďaka okolnostiam pôsobí prekvapivo bez hnevu. Záverečná časť nesúca názov One Last Word prináša porovnanie. Dully prirovnal vlastnú lobotómiu k dnešným deťom, ktorým sú diagnostikované depresie, bipolárne poruchy či hyperaktivita bez druhého názoru. V prípade ich riešenia vyzdvihol nadmerné užívanie rôznych liekov.
