Digitálne technológie sa stali neoddeliteľnou súčasťou každodenného života. Využívaš ich na prácu, cestovanie, platby či komunikáciu s blízkymi. Život v online svete pôsobí pohodlne, no zároveň nás čoraz viac viaže na neviditeľnú sieť, ktorej fungovanie berieme ako samozrejmosť.
Lenže čo ak sa táto sieť zrazu rozsype? Ako veľmi je vlastne spoločnosť pripravená na scenár, ktorý by ešte pred pár rokmi znel ako sci-fi? Niektorí odborníci upozorňujú, že sme sa nechali uniesť pohodlím digitálnej éry a prestali sme si všímať, aká krehká môže byť infraštruktúra, na ktorej stojí moderný život. Téme sa venoval portál Gamesite.
Domček z karát
Sociológ Dean Curran z University of Calgary prirovnáva digitálny svet k domčeku z karát, ktorý sa môže zosypať už pri menšom otrasení. Každé nové „inteligentné“ zariadenie či aplikácia pridáva do tohto systému ďalšiu vrstvu zložitosti. Čím viac vrstiev pribúda, tým ľahšie sa dá celý systém narušiť.
História už priniesla niekoľko varovaní. Masívny výpadok služby CrowdStrike paralyzoval banky a letecké spoločnosti po celom svete. Ransomvérový útok WannaCry v roku 2017 zasiahol nemocnice a ohrozil životy pacientov. Tieto prípady ukazujú, že nejde len o technické problémy – môžu priamo zasiahnuť ekonomiku aj zdravie ľudí.
Čo by znamenala digitálna apokalypsa?
Predstav si výpadok platobných systémov, dopravných sietí a komunikačných kanálov. Spoločnosť by sa ocitla v chaose podobnom finančnej kríze v roku 2008, len s ešte horšími následkami. Tentokrát by totiž nešlo iba o peniaze, ale aj o základné fungovanie služieb, na ktoré si odkázaný každý deň.
Kaskádový efekt by mohol zasiahnúť všetko – od zásobovania potravinami až po prístup k zdravotnej starostlivosti. Ak by systém skolaboval, nešlo by len o krátkodobý výpadok, ale o krízu, ktorá by otriasla samotnými základmi spoločnosti.
Umelá inteligencia ako dvojsečný meč
Osobitnú kapitolu predstavuje umelá inteligencia. Curran tvrdí, že AI nie je len nástrojom pokroku, ale aj akcelerátorom rizík. Kybernetické útoky sa vďaka nej stávajú sofistikovanejšími. Modely AI zároveň trpia tzv. halucináciami, čo môže viesť k zásadným chybám v automatizovaných systémoch – napríklad vo financiách alebo logistike.
Ďalším problémom je šírenie dezinformácií generovaných umelou inteligenciou. Tie môžu spôsobiť paniku a podkopať dôveru v inštitúcie. Aj samotné investície do AI firiem sú podľa odborníkov nebezpečne nafúknutou bublinou, ktorá môže kedykoľvek prasknúť.
Kde sú regulátori a politici?
Zatiaľ čo technologické firmy testujú hranice možného, vlády a regulačné orgány často len nečinne prizerajú. Politici podliehajú lobingu alebo nerozumejú komplexnosti digitálnych hrozieb. Reakcie prichádzajú až po katastrofe, nie preventívne. To znamená, že ako spoločnosť sa učíme až na vlastných chybách.
Curran preto tvrdí, že zásadné zmeny nastanú až vtedy, keď príde veľká a bolestivá udalosť. Svet podľa neho kráča po tenkej hrane a čaká na krízu, ktorá nás donúti konať.
