Svet vedy zaujíma ľudí dlhé stáročia svojou primárnou schopnosťou – posúvať hranice poznania. Avšak niekedy sa výskum dostane až za hranicu zdravého rozumu. Ľudská zvedavosť nepozná limity, preto sa počas dejín objavilo nespočetné množstvo experimentov, ktoré dnes vyvolávajú skôr údiv než obdiv. Mnohé z nich vznikli z túžby pochopiť ľudské telo, myseľ alebo samotnú prírodu.
Postupne sa premenili na absolútne bizarné príbehy plné absurdity. Vedci často riskovali nielen svoju povesť, ale aj zdravie účastníkov, pretože verili, že poznanie má väčšiu cenu než strach. Niektoré pokusy sa snažili preskúmať hranice bolesti, iné testovali reakcie ľudí na extrémne situácie, ďalšie vznikli len z čírej zvedavosti. Napriek tomu všetkému sa každý experiment stal malým krokom vpred.
Aj keď nie vždy správnym smerom. Mnohé výskumy zanechali trvalú stopu vo vedeckých archívoch, iné skončili v zabudnutí, pretože ich výsledky pôsobili až príliš šialene. Napriek tomu všetkému sa nedá poprieť, že práve tieto bizarné experimenty odhaľujú najhlbšie vrstvy ľudskej povahy. Zvedavosť, ktorá ženie vedcov vpred, totiž často balansuje na tenkej hranici medzi genialitou a šialenstvom.
Každý pokus, nech znie akokoľvek nezmyselne, má svoje dôvody a kontext. Preto aj dnes, keď sa pozrieme späť na niektoré výskumy, nemožno ich len odsúdiť. Niektoré priniesli prekvapivé poznatky, iné odhalili temnú stránku vedeckého bádania. Dnes sa však pozrieme na bizarný výskum doktoranda Michaela Smitha, ktorý sa rozhodol zaujímavým spôsobom zistiť, ktoré časti tela sú tie najbolestivejšie.
Bizarný výskum Michaela Smitha z Cornellovej univerzity
Vedec z Cornellovej univerzity v Amerike – Michael Smith – sa rozhodol uskutočniť netradičný experiment, ktorý sa stal centrom pozornosti celého vedeckého sveta. Chcel totiž odhaliť, ktoré časti ľudského tela reagujú na včelie uštipnutie najintenzívnejšou bolesťou. Namiesto použitia iných dobrovoľníkov sa odhodlal otestovať všetko na vlastnej koži.
Počas tridsiatich dní sa denne nechal poštípať piatimi včelami medonosnými. Smith vysvetlil, že len on dokáže presne posúdiť, ako veľmi jednotlivé miesta zabolia. Podľa jeho slov by žiadny iný účastník nedokázal popísať pocit tak presne. Každé bodnutie následne ohodnotil na stupnici od 1 do 10, pričom referenčným miestom na porovnanie sa stalo jeho predlaktie.
Ako zabezpečil presnosť experimentu? Keďže sa profesionálne a študijne venuje výskumu správania včiel, vedel, ako s nimi bezpečne manipulovať. Pomocou pinzety jemne uchopil včelu za krídla a priložil ju na určené miesto. Po vpichu nechal žihadlo približne minútu v pokožke, aby sa účinok udržal rovnaký pri každom pokuse. Najsilnejšia bolesť sa napokon objavila na troch miestach.
Tieto miesta vieme jednoducho lokalizovať na nose (konkrétne v nosnej nozdre), na hornej pere a na pohlavnom úde. Smith takýmto spôsobom získal neobvyklé, no vedecky cenné poznatky o reakcii ľudského tela na včelie žihadlo. Každé vpichnutie ho poučilo o nových informáciách a zároveň prinieslo objavy, ktoré by nikoho iného (pravdepodobne) nikdy nenapadli.
Kde všade sa nechal pichnúť?
Doktorand a vedec Michael Smith sa rozhodol podstúpiť experiment, ktorý by preveril hranice ľudskej odolnosti. Nechal sa poštípať včelami na dvadsiatich piatich častiach tela. Išlo o časti tela od bežných miest, ako je lebka či dlaň, až po tie, ktoré vyvolávajú zimomriavky, vrátane mieška a p*nisu. Každé miesto testoval celkovo trikrát, aby výsledky získali čo najväčšiu presnosť.
Po ukončení experimentu zistil, že najintenzívnejšiu bolesť vyvolalo uštipnutie do nosnej nozdry, ktorému pridelil hodnotu deväť. Za ním nasledovala horná pera s hodnotením 8,7 a pohlavný úd so siedmimi bodmi. Smith priznal, že predstava opätovného bodnutia do nosa sa mu vôbec nepozdávala. Naopak, najmenej nepríjemné pocity spôsobili žihadlá na lebke, špičke prostredníka na nohe a na nadlaktí.
Všetky tieto miesta získali hodnotu bolesti 2,3. Prekvapilo ho najmä to, že uštipnutie do lebky vnímal ako relatívne mierne. Jeho cieľom nebolo len trpieť pre zvedavosť. Chcel vytvoriť systematické hodnotenie bolesti podľa miesta na tele, ktoré predtým neexistovalo. Kým Schmidtov index porovnáva bolestivosť rôznych druhov hmyzu, Smith sa zameral na ľudskú fyziológiu.
Vďaka svojmu odhodlaniu doplnil medzeru v poznaní a prispel k vede o bolestivých reakciách tela. Zaujímavosťou je, že Michael Smith za tento bizarný výskum získal instagramovú Nobelovu cenu za neobvyklé alebo triviálne výsledky vedeckého výskumu. Je úžasné sledovať, kam až miera vedeckého poznania dokáže zájsť a kde všade si dokáže získať obdiv nadšencov.
Bizarný výskum č. 2
Evoluční biológovia z univerzít v Northumbria vo Veľkej Británii a Göttingene v Nemecku sa rozhodli spojiť sily a preskúmať, čo robí muža pri tanci príťažlivým. Do výskumu zapojili tridsiatich dobrovoľníkov, ktorí mali počas tridsiatich sekúnd predviesť svoj osobný tanečný štýl. Ich pohyby následne zaznamenali a preniesli na digitálne postavy bez tváre, aby hodnotenie neovplyvnil ich vzhľad.
Nahrávky potom posúdila skupina náhodných žien. Tie dostali za úlohu posúdiť, ktoré tance považujú za najzvodnejšie. Výsledky ukázali jasné trendy. Najviac ich zaujali tanečníci s výraznou prácou trupu a dynamickými pohybmi hlavy. Zároveň si všimli, že atraktivitu zvyšovalo ohýbanie pravého kolena, zatiaľ čo ľavé nezohrávalo žiadnu výraznú úlohu.
Vedci z týchto pozorovaní usúdili, že spôsob, akým sa človek hýbe, môže signalizovať fyzickú kondíciu, sebavedomie či koordináciu. Tanec tak podľa nich predstavuje nielen formu sebavyjadrenia, ale aj evolučný nástroj, prostredníctvom ktorého si ľudia podvedome vyberajú potenciálnych partnerov.
