Ľudstvo už od nepamäti túži pochopiť, čo sa skrýva za nekonečnou tmou nočnej oblohy. Hľadanie odpovedí na otázky o vzniku vesmíru, jeho štruktúre či zmysle existencie ľudstva na Zemi neprestáva fascinovať vedcov aj bežných ľudí. Práve preto sa svetové osobnosti v oblasti astrofyziky neustále snažia približovať tieto tajomstvá širokej verejnosti.
Medzi nimi vyniká aj uznávaná britská astrofyzička Dina Pasini, ktorá dokáže o najzložitejších javoch hovoriť s obdivuhodnou jednoduchosťou a vášňou. Vďaka jej prístupu sa témy ako čierne diery, temná hmota či pôvod života stávajú prístupnejšími a zároveň ešte záhadnejšími. Hovorí o nich s presnosťou vedeckého myslenia, no zároveň s úprimnou zvedavosťou, ktorá prebúdza fantáziu.
Zdôrazňuje, že odpovede na otázky o vesmíre úzko súvisia s pochopením samotnej planéty Zem. Každé pozorovanie hviezd totiž prináša nový pohľad na to, na akej krehkej a výnimočnej hranici môže život existovať aj v kozme. Okrem fascinujúcich vysvetlení ponúka aj pohľad do budúcnosti. Uvažuje, kam môže ľudstvo smerovať, ak sa mu podarí preniknúť hlbšie do tajov vesmíru.
Práve u nej nachádzame množstvo užitočných odpovedí, ktoré zodpovedajú otázky typu „Odkiaľ pochádza život na Zemi?“ alebo „Je možná medziplanetárna doprava?“ Ako sme už vyššie naznačili, vesmír je jedným z najneprebádanejších miest, ktoré sa ľudstvo dodnes snaží pochopiť. Po oceánoch sa nám teda naskytá ďalší tajuplný smer, ktorý môže rozhodnúť o živote ľudstva.
Odkiaľ sa podľa teórie panspermie dostal život na Zem? Otázku zodpovedala Dina Pasini
V našej slnečnej sústave sa nachádza viacero neobyčajných miest, ktoré priťahujú pozornosť vedcov z celého sveta. Mars patrí medzi najzaujímavejšie, pretože jeho dávna minulosť naznačuje prítomnosť prostredia, kde sa mohli rozvinúť formy života. Povrch planéty nesie stopy erózie a usadenín, ktoré pripomínajú pôsobenie vody, čo ešte viac podporuje predstavu o jeho živote v minulosti.
Niektorí odborníci dokonca predpokladajú, že mikroskopické organizmy sa mohli z Marsu dostať na Zem prostredníctvom meteoritov, ktoré preleteli medziplanetárnym priestorom. Tento proces, nazývaný panspermia, otvára fascinujúcu možnosť, že korene života majú mimozemský pôvod. Iní vedci zas upozorňujú, že život mohol vzniknúť ešte ďalej, a teda za hranicami nášho slnečného systému.
Aj napriek neistote sa ukazuje, že hranica medzi naším a cudzím svetom je tenšia, než by sa mohlo zdať. Každé nové zistenie o Marse či o vzdialených exoplanétach posúva hranice poznania a mení spôsob, akým sa ľudstvo pozerá na svoj vlastný pôvod v nekonečnom vesmíre.
Ako by sa život mohol dostať z jednej planéty na druhú?
Jedna z odvážnych hypotéz predpokladá, že mohutný dopad kozmického telesa do oceánu mohol vymrštiť drobné formy života až do vesmíru. Predstavte si scénu, kde masa ľadu a vody vystrelí mikroskopické organizmy mimo planéty, akoby išlo o improvizovaný biologický asteroid. Takýto jav by mohol vysvetliť, ako sa jednoduché bunky rozšírili medzi planétami a možno aj ďalej do galaxie.
Preto sme sa rozhodli overiť, či mikroriasy, často využívané ako potrava pre ryby, dokážu zvládnuť extrémne podmienky. Chceli sme zistiť, ako tieto drobné organizmy reagujú pri prudkom vstupe do atmosféry, kde teplota a tlak dosahujú extrémne hodnoty.
Ukázalo sa, že niektoré mikroskopické druhy zvládajú krátkodobý kontakt s teplom aj radiáciou. To naznačuje, že určité formy života majú potenciál prežiť cestu medzi planétami, ak sa ocitnú v ochranných časticiach ľadu či prachu.
Koľko z nich prežilo?
Po dôkladnom testovaní sa ukázalo, že určité formy života zvládajú tieto situácie omnoho lepšie než iné. Zaujímavé výsledky naznačili, že väčší počet organizmov prežil v prípadoch, keď dopadová rýchlosť zostala nižšia. Pri vyšších hodnotách, približne okolo 6,9 kilometra za sekundu, sa šance na prežitie výrazne znížili. Tento fakt potvrdzuje, že energia nárazu výrazne ovplyvňuje životaschopnosť buniek.
Počas pokusov sme využili model planéty s vlastnosťami pripomínajúcimi Zem. Tým sme získali realistickejší obraz o tom, ako by sa správali mikroorganizmy pri skutočnom vstupe z vesmíru.
Ako dokázali mikroriasy vydržať takýto nápor?
Testom sa nám odhalilo viacero informácií. Zatiaľ nemáme 100 %-nú odpoveď, no zdá sa, že čím jednoduchší organizmus je, tým má vyššiu šancu na prežitie. Uskutočnili sme niekoľko pokusov s veľmi malými živočíchmi, ktoré sa nazývajú tardigrady alebo pomalky, skladajúce sa zo 40 000 buniek. Niektoré z nich skutočne prežili.
Dina Pasini prekvapuje časom, za ktorý by sa organizmy dostali na Zem
Ak sa zameriame na Mars ako na príklad, cesta materiálu až na Zem by trvala približne 16 miliónov rokov. Tento čas predstavuje neuveriteľne dlhé obdobie, počas ktorého by akékoľvek organické zložky museli čeliť extrémnym podmienkam. V prípade úplného zamrznutia by sa však život dokázal zachovať aj v takýchto situáciách.
Keď sa niečo dostane do hlbokého mrazu, rozklad sa prakticky zastaví. Vďaka tomu zostáva štruktúra buniek neporušená, aj keď uplynie obrovské množstvo času. Ak organizmus zvládne prežiť zamrznutý aspoň niekoľko dní, existuje veľká šanca, že vydrží stovky, ba dokonca milióny rokov.
Panspermia mohla skutočne priviesť život na Zem
Naše pokusy dokazujú, že je možné dostať sa z planéty na planétu. To platí aj v prípade našej Zeme či akejkoľvek inej planéty. Aj keď v tomto prípade nedokážeme zodpovedať otázku, ako vznikol život. Jednoducho iba premiestnime odpoveď na príchod života z inej planéty.
Dina Pasini vyštudovala univerzitu v Kente. Aktuálne pracuje v britskom Centre pre astrofyziku a vesmírnu vedu. V rámci svojej práce na doktoráte sa venovala otázke, či vznikol život na Zemi.
