Slovenské zvyky, ktoré si neuvedomíš, kým ťa na ne neupozorní cudzinec

Pre nás normálne, pre cudzincov zvláštne.



Kým pre nás sú úplne bežné, cudzincom dokážu pripadať zvláštne, vtipné alebo priam nelogické. Slovenské zvyky a malé každodenné rituály sú tak hlboko zakorenené, že si ich často neuvedomíme, až kým sa na ne nepozrieme očami niekoho zvonka. Až vtedy zistíš, že naše „drobnosti“ ako prezúvanie, chladenie polievky lyžicou či nekonečné lúčenie sa pri dverách sú vlastne svojský kultúrny fenomén.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Prezúvanie – národný šport Slovákov

Slovákov spoznáš podľa dvoch vecí: lásky k bryndzi a nenávisti k topánkam v interiéri. Pre cudzincov je šok, keď ich po príchode do slovenského bytu niekto okamžite zastaví so slovami: „Prosím ťa, vyzuj sa.“
Zatiaľ čo inde vo svete sú návštevy vítané aj v čižmách, u nás by to bol spoločenský prehrešok. Navyše – máme špeciálne papuče pre hostí, ktoré si pred tebou už obul aspoň tucet ľudí. Tradícia, ktorú by UNESCO mohlo zaradiť do kultúrneho dedičstva.

Polievka ako povinný štart

Cudzincov často prekvapí, že na Slovensku sa obed bez polievky považuje za nedokončený.
„Najskôr polievka, potom druhé,“ je veta, ktorú pozná každé dieťa. Aj keď je vonku 35 stupňov, mama ti položí pred nos tanier horúcej vývarovej vody s rezancami a povie: „Zješ, nech sa ti zohreje žalúdok.“
Pre niektorých návštevníkov je to nepochopiteľné – pre nás základ rovnováhy vo vesmíre.

Slovenské zvyky, ktoré si neuvedomíš, kým ťa na ne neupozorní cudzinec
Shutterstock

Lúčenie sa, ktoré trvá pol hodiny

Na Slovensku neexistuje rýchle „čau“. Odchod z návštevy je celá udalosť. Najskôr sa povie, že už treba ísť, potom sa stojí pri dverách ďalších 15 minút, debatuje o počasí, o cestách, o tom, že nabudúce si to musíme zopakovať. Cudzinec, ktorý sa snaží odísť, sa ocitne v kultúrnej slučke – už má obuté topánky, no stále stojí v predsieni. Slovenské rozlúčky sú nekonečné, s úsmevom, ale aj so stopami pasívnej agresie.

„Musíš si dať, inak sa urazím“

Na Slovensku nestačí poďakovať, musíš si dať. Od babkinej kuchyne po návštevu u kamarátov – ak neprijmeš jedlo, ako keby si odmietol lásku. Cudzinci to nechápu, my v tom vidíme súčasť DNA.
Slovenská pohostinnosť sa totiž nevyjadruje slovami, ale tanierom plným rezňov.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU
Slová, ktoré si od babky počul miliónkrát: Najklasickejšie rady, ktoré prežili celé generácie

Mohlo by ťa zaujímať:

Slová, ktoré si od babky počul miliónkrát: Najklasickejšie rady, ktoré prežili celé generácie

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane


Tagy:
REKLAMA
Veronika Kislan
Som Veronika Kislan (predtým Kužmová) z východu Slovenska a som na to hrdá. Vyštudovala som editorstvo a získala vydavateľskú prax, pričom mojím snom je raz zeditovať knihu, ktorá získa Nobelovu cenu.Zaujímam sa o zdravý životný štýl a rada cvičím, aby som si potom mohla dopriať svoju druhú najobľúbenejšiu činnosť – jesť. Mojím cieľom je prinášať čitateľom zaujímavý a inšpiratívny obsah.
Najčítanejšie
Podobné