Prešovská vzbura je jednou z historických kapitol, ktorá je známa asi všetkým slovenským milovníkom histórie. Tým, ktorí sa o dejiny aktívne nezaujímajú, však zväčša nič nehovorí. Desivé scény, aké dnes poznáme len z televíznych reportáží zo vzdialených a vojnou zmietaných krajín, sa odohrali aj priamo na území dnešného Slovenska – v jednom z našich najväčších miest.
Pojem prešovská vzbura označuje udalosti z prelomu októbra a novembra 1918. Rakúsko-uhorskí vojaci, z ktorých väčšina bola slovenskej národnosti, oslavovali popíjaním prímerie, čo spolu s ich odporom k uhorskej vrchnosti prerástlo do živelného násilia. Rabovalo sa, útočilo sa na štátne a samosprávne orgány a vybavovali sa staré účty. Vzbura vojakov bola nakoniec tvrdo potlačená a za účasť na nepokojoch desiatky mužov zaplatili životom.
Nepokoj a chaos
Na jeseň 1918 sa Rakúsko-Uhorsko nachádzalo v totálnom rozklade, ktorý zasiahol všetky oblasti štátu. Štyri roky v dovtedy najväčšej vojne ríšu vyčerpali a nakoniec viedli aj k jej úplnému zániku. V krajine silnelo revolučné hnutie túžiace presadiť svoje národnostné či sociálne požiadavky. Vojaci na fronte, ale aj v zázemí, hromadne vypovedali poslušnosť.
Popri masách nespokojných civilistov to boli muži vracajúci sa z frontu, ktorí predstavovali hotovú časovanú bombu. Mnohí z nich sa odmietali či nedokázali začleniť do bežného života a namiesto toho sa túlali krajinou, rabovali a dopúšťali sa kadejakých výtržností. Rozkladajúci sa štát mal len málo prostriedkov na to, aby ich zastavil.
Z hľadiska vývoja na území Slovenska je kľúčovou udalosťou vyhlásenie československého štátu 28. októbra 1918. Slovenské územie si tak súčasne nárokovala novovzniknutá republika, ako aj maďarské orgány, ktoré sa snažili udržať krajinu v starých hraniciach Uhorského kráľovstva.
Viac PREMIUM článkov na podobnú tému:
- Muž bol nájdený s kompletnou stratou pamäte. Náročné pátranie po vlastnej identite nakoniec odhalilo dramatický príbeh
- Bol to vojnový zločinec, potomok aristokratov či cudzí agent? Identita tohto muža je dodnes nerozlúštená záhada československých dejín
- Kto bol najdrahším väzňom v histórii? Ročné náklady na pobyt tohto muža za mrežami dosiahli takmer pol milióna dolárov
Ríša sa rozpadá
Ťažkú úlohu udržať kraje svätoštefanskej koruny pokope dostal gróf Mihály Károlyi, ktorý bol vymenovaný za premiéra 31. októbra 1918. Po jeho nástupe vznikla Maďarská republika a na celom území bývalého Uhorska sa začali formovať národné rady, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok a presadzovať vôľu budapeštianskej vlády.
Inak tomu nebolo ani v Prešove, kde bola národná rada vyhlásená už 31. októbra. Nie každému bol tento krok po vôli. Keďže asi 70 % obyvateľov Prešovskej župy tvorili Slováci a Rusíni, mnoho z nich odmietalo ďalej zotrvávať v jednom štáte s Maďarmi a svetlú budúcnosť videli skôr vo zväzku s Čechmi.
Agitátori za pripojenie k Československu boli maďarskými úradmi zatýkaní. Zdá sa však, že takýmto krokom Maďari len potvrdili svoju povesť utlačovateľa a situácia bola naďalej veľmi nestabilná. Navrátilci z frontu ako aj civilisti, vedeli, že za horizontom čaká veľká zmena.
Návrat do vlasti
Prešovská vzbura býva niekedy nesprávne označovaná za vzburu 67. pešieho pluku. V skutočnosti sa jej ale zúčastnili aj príslušníci ďalších útvarov umiestnených v Prešove a dokonca aj jeden ruský vojnový zajatec. Historik Marián Hronský uvádza, že asi 60 % mužov 67. pešieho pluku tvorili Slováci a v celej prešovskej posádke 4200 mužov bol podiel Slovákov ešte väčší, asi 80 %. Príslušníci pochádzali z Liptovskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej a Gemerskej župy.
Podľa Lukáša Šimka bol 67. peší pluk hanlivo označovaný ako „špiritus regiment“, keďže jeho príslušníci nikdy nepohrdli pohárikom tvrdého. Stav morálky tejto jednotky bol biedny aj v iných ohľadoch. V priebehu bojov na východnom fronte utrpel veľké straty aj kvôli tomu, že sa muži hromadne vzdávali Rusom. Pluk neskôr pôsobil aj na talianskom fronte. Koncom vojny ho velenie považovalo za nespoľahlivý a zasiahnutý boľševickou propagandou.
Ako sme už uviedli, 67. peší pluk nebol jedinou jednotkou, ktorá sa v Prešove vzbúrila, dá sa však povedať, že bol iniciátorom udalostí s tragickou dohrou. Chaos v uliciach Prešova totiž prepukol krátko po návrate tohto útvaru do mesta.
Prešovská vzbura
Po príchode vojakov (31. októbra) do Prešova sa pred hotelom Čierny orol konalo ľudové zhromaždenie. Skupina maďarských agitátorov z Budapešti sa snažila Prešovčanom vysvetliť, že Károlyiho vláda je jediná záruka stability a prosperity. Na zhromaždení vystúpil aj veliteľ náhradného práporu 67. pešieho pluku podplukovník Issekutz.
Issekutz vo svojej reči vyhlásil, že „vojsko sa stáva slobodným činiteľom v oslobodenej vlasti“ a už sa viac nemusí držať prísahy vernosti kráľovi, uvádza Hronský. Tieto slová mali za následok to, že medzi vojakmi prepukla eufória spojená s veľmi živelnými oslavami mieru. Dav zhromaždený pred hotelom donútil jeho majiteľa, nech mu dá niekoľko sudov vína. Následne sa už ľudia na nič nepýtali a brali si alkoholu toľko, koľko len chceli. Pilo sa a pilo.
Ulicami sa motali stovky podgurážených Prešovčanov, väčšinou vojakov, a začali sa šíriť fámy o tom, že v celom bývalom Uhorsku prepukla anarchia a rabuje sa. V tejto paranoidnej atmosfére vojaci vošli do kasární, odzbrojili stráže, prepustili väzňov a zmocnili sa zbraní vrátane niekoľkých guľometov.
Masívne rabovanie
Šimko poskytuje opis absolútneho chaosu a anarchie, ktorý vo svojich pamätiach zaznamenali svedkovia prešovskej vzbury. V noci z 31. októbra na 1. novembra vzbúrenci navštívili prokuratúru, kde oslobodili väzňov a poškodili časť vybavenia a tiež aj samotnú budovu. Následne sa vybrali do centra mesta.
Tu sa vojaci, ku ktorým sa medzitým pridali aj miestni civilisti, pustili do rabovania nepredstaviteľných rozmerov. Za obeť im padli všetky pohostinstvá a potraviny v ceste – alkoholu a dobrému jedlu sa prevažne už dosť podguráženým vzbúrencom veľmi ťažko odolávalo.
Rabujúci vzbúrenci nepohrdli ani prevádzkami, ktorých vybielením sa mohli materiálne obohatiť. Išlo predovšetkým o obchody s módou, klenotníctva, burzy, galantérie a krajčírske obchody. Miestne noviny Eperjesi lapok krátko po pohrome informovali, že nekontrolovateľný dav zničil až 105 prešovských obchodov. Zaujímavé je, že počas tejto fázy vzbury nebola zaznamenaná žiadna strata na životoch.
Podľa Šimka sa nadránom časť vzbúrencov zmocnila vlakov, na ktoré muži naložili ukradnutý tovar a vybrali sa do svojich rodných miest a dedín. Viacerí z nich následne v rabovaní pokračovali tam.
Tvrdá odpoveď
Hoci mala vzbura masovú účasť, v Prešove stále zostávali sily schopné si s ňou poradiť. Kým neorganizované davy rabovali obchody, asi 120 maďarských dôstojníkov sa pustilo do nastoľovania poriadku. Ako píše Hronský, dôstojníci sa rozdelili do skupiniek po piatich až desiatich členoch a vybrali sa vzbúrencov zatýkať.
Ich postup by sa dal prirovnať k svorke vlkov útočiacich na stádo oviec. Ak sa niekto z rabujúcich oddelil od väčšej skupiny alebo bol natoľko opitý, že strácal kontrolu nad svojím telom, stal sa ľahkou korisťou. Miestami sa v uliciach strhli prestrelky a niekoľko mužov prišlo o život.
Časť prešovskej posádky sa podarilo v kasárňach udržať klamstvom. Pobočník veliteľa 32. poľného práporu vojakom prečítal fiktívny telegram z Budapešti, ktorý vojakov varoval, že za účasť na vzbure budú postavení pred vojenský súd. Lož zabrala a títo vojaci pod hrozbou trestu pomáhali nastoliť poriadok v okolí kasární, uvádza Šimko.
Potrestanie vzbúrencov
Dopoludnia 1. novembra 1918 kontrolu nad Prešovom prevzali dôstojníci 3. honvédskeho poľného delostreleckého pluku. Vyhlásili stanné právo a privolali posily zo Spišskej Novej Vsi. Za týchto podmienok sa dôstojníkom podarilo postupne zajať asi 300 vzbúrencov.
Väzňov odviezli do župnej väznice, kde ich čakal súd, ktorý sa ani nedá nazývať súdom v pravom zmysle slova. Všetci vzbúrenci, u ktorých sa našli kradnuté veci, boli nekompromisne odsúdení na smrť. Bolo ich asi 120. Prvých troch usmrtili na dvore župného domu, po námietkach župana Koósa sa s tým prestalo, približuje Šimko.
Pre väzňov to ale neznamenalo nič iné iba to, že ich osud čaká niekde inde. Za vhodnú lokalitu bola zvolená Hlavná ulica a priestor medzi rímskokatolíckym a evanjelickým kostolom. Poprava, ktorej velil nadporučík Kopeczky, však neprebiehala presne podľa predstáv maďarských vojakov.
Pri kostole vojaci vytvorili kordón okolo priestoru, v ktorom popravný oddiel šiestich mužov usmrťoval väzňov streľbou. Väzni boli privádzaní po piatich a už prvá salva bola veľmi nepresná. To len viac prehlbovalo paniku v radoch ďalších väzňov a prihliadajúcich.
Boj o život
Väzni si povedali, že nemajú čo stratiť, a pokúsili sa kordón prekonať. Skutočne sa im to podarilo a rozutekali sa po námestí. Vojaci sa však spamätali a spustili streľbu. O život pri tom prišlo 9 väzňov, niektorí boli zajatí a mnohí ležali so zraneniami na zemi. Časť z nich bola nemilosrdne dorazená priamo na mieste.
Popravy následne pokračovali, až kým sa ich hrozivá bilancia nevyrovnala číslu 34. Celkovo počas Prešovskej vzbury prišlo o život 41 vojakov a 2 civilisti. Zrejme nikde na území čerstvo zaniknutého Rakúsko-Uhorska sa neodohrala udalosť podobného rozsahu.
Po príchode posíl sa Maďarom podarilo v Prešove nastoliť poriadok, ktorý však netrval dlho. Už v decembri 1918 bol Prešov pripojený k Československej republike a v januári 1919 bol za veľkých osláv za šarišského župana vymenovaný Pavol Fábry.
Ani to však neznamenalo, že na východe Slovenska zavládol pokoj. V lete 1919 veľké časti južného a východného Slovenska obsadili maďarskí komunisti a 16. júna 1919 bola v Prešove vyhlásená komunistická Slovenská republika rád. Po vojenskom zásahu ČSR však už za necelý mesiac zanikla.
Záver
Prešovská vzbura je udalosťou veľmi unikátnou, a to nielen z hľadiska obrovských materiálnych škôd a strát na životoch, ktoré priniesla. Kým iné podobné udalosti z obdobia konca roku 1918 predstavovali snahu presadiť určité politické ciele, prešovská vzbura bola len spontánnym výbuchom poháňaným zmesou emócií. Vojaci sa tešili z konca vojny a návratu domov, zároveň však v sebe niesli pocit krivdy a hnevu voči nespravodlivým pomerom.
Bezprostredne po udalosti slovenské médiá nevenovali prešovskej vzbure prakticky žiadnu pozornosť. V ére socializmu sa zasa objavili snahy túto udalosť vykresliť ako ľavicové ľudové povstanie, ktorého cieľom bolo nastolenie nových a spravodlivých spoločenských poriadkov. Svedčia o tom aj slová na pamätnej tabuli, ktorá do roku 1990 visela pri mieste popravy. Podľa nich prešovská vzbura „vznikla pod vplyvom VOSR (veľkej októbrovej socialistickej revolúcie)“.
