Vianoce v slovenských domácnostiach majú jednu fascinujúcu vlastnosť: sú vždy rovnaké, ale vždy nejako prekvapia. Každý rok si povieš, že tentoraz budete všetci pokojní, nič sa nebude riešiť, nikto sa nebude hádať o kaprovi, strome ani o tom, kde sú nožnice. A potom príde realita – tie isté vety od mamy, tá istá poznámka od otca, tá istá pasívna agresivita od súrodenca, ktorý sa tvári, že mu je všetko jedno. A hoci vieš, že ťa to čaká, aj tak ťa to vnútri zahreje, lebo presne tieto momenty robia Vianoce tým, čím sú.
Vianoce by bez nich jednoducho neboli ono. Niektoré tradície sú o kaprovi, oblátkach a darčekoch, iné o vetách, ktoré sa opakujú každý rok ako dokonale nacvičený scenár. Možno sa mení miesto, možno počet ľudí pri stole, no tie isté hlášky znejú stále — a práve vďaka nim cítiš, že sú Vianoce.
1. „Kto zje prvý kapra, ten bude mať šťastie!“
Väčšinou to povie mama alebo babka, ktorá verí, že tradície treba dodržiavať. Všetci pritom vedia, že polovica rodiny kapra ani neje, lebo „má veľa kostí“.
2. „Len nech to nezhorí!“
Táto veta padne presne v momente, keď niekto nechá kapustnicu na sporáku. Všetci predstierajú, že sú pokojní, no každý tajne sleduje, či sa z kuchyne nezačne dymiť.
3. „Kde je lyžica? Kto ju zase odniesol?“
Nezáleží na tom, koľko príborov rodina vlastní. Vždy sa v tej najdôležitejšej chvíli stratí aspoň jedna lyžica, nôž alebo servítka.
4. „Nejedz to ešte, neboli sme pod stromčekom!“
Klasika, ktorá sa ozve zakaždým, keď niekto predčasne ochutná šalát. Aj keď všetci vieme, že sa to deje už pätnásty rok po sebe.
5. „Nie je toho akosi málo?“
Táto veta prichádza od mamy po tom, ako pripraví 12 jedál pre šesť ľudí. Všetci ju ubezpečujú, že je to viac než dosť, no ona si aj tak povzdychne a začne vyťahovať ďalší plech koláčov.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
