Veronika je najmladšia z piatich súrodencov a jej detstvo bolo poznačené ťažkou skúsenosťou – v štyroch rokoch ju so súrodencami odviedli do detského domova. Zanedbanie a chaotické prostredie, v ktorom vyrastala, jej však nezobrali odhodlanie a túžbu nájsť si svoje miesto vo svete. Po rokoch v domove sa Veronika naučila nezávislosti, zodpovednosti a postupne si vytvárala vlastnú rodinu. V rozhovore s ňou sa dozvieš, aké to bolo vyrastať v detskom domove, ako sa vyvíjali jej vzťahy s mamou a súrodencami a prečo si ju nakoniec v 11 rokoch neadoptovali náhradní rodičia.
Ako som už načrtla, ako malá si sa dostala do detského domova. Aký bol dôvod? Prečo si skončila v tomto zariadení?
Mala som tuším 4 roky. Pochádzam z piatich súrodencov. Bolo nás veľmi veľa, bývali sme v jednoizbovom byte. Keď sa na to spätne pozerám, tak sa mama o nás vôbec nestarala. Boli sme zanedbaní, špinaví, súrodenci nechodili do školy a susedia sa sťažovali.
Hovoríš len o mame, čiže otec nebol prítomný?
Mne otec zomrel, keď som sa narodila. Aspoň takú informáciu mám od svojej mamy, ale zrejme je to pravda, keďže som dostávala sirotský dôchodok do svojich 18 rokov. Mama však žila s druhom, ale tiež nič nerobil, bol lenivý a pil alkohol. Boli si podobní.
Keď ťa so súrodencami odviedli do detského domova, mala si len štyri roky. Pamätáš si ten okamih alebo máš skôr tmu – akoby si tú spomienku potlačila?
Nemám tmu vôbec, pretože si to všetko veľmi dobre pamätám, ako keby to bolo včera. Pamätám si, že sme išli spať – akurát nás mama uložila – a potom nám niekto zaklopal na dvere. Stáli tam policajti a sociálka, povedali, že majú rozhodnutie o tom, že nás musia všetkých zobrať do domova. Mama, samozrejme, robila blbosti a nechcela nás pustiť. Pri tom jej policajt nechtiac zlomil ruku, bolo to drsné. Nakoniec nás však zobrali len v pyžame bez ničoho. Ja som najprv išla na chvíľu do diagnostického centra v Bratislave. Takže ma na istý čas oddelili od súrodencov, potom sme išli spolu do Hurbanova na 11 mesiacov a potom do Kolárova. V Kolárove som bola do 21 rokov.
So súrodencami ste potom všetci boli v jednom domove v Kolárove?
Áno, ale keďže sú starší, tak postupne poodchádzali. Boli dospelí, niektorí už nechceli ani ďalej chodiť do školy, takže odišli. Ja som z nás najmladšia, mám dve staršie sestry a dvoch starších bratov.
Ako si spomínaš na prvé týždne, mesiace v detskom domove?
Viac PREMIUM článkov na podobnú tému:
- Kristýna sa narodila bez konečníka: Kedysi som mohla prespať pokojne až 16 hodín denne a 4 hodiny som trávila na toalete (ROZHOVOR)
- Stála som a rozmýšľala, či by synovi nebolo lepšie bezo mňa. Nina nám opísala hrôzy popôrodnej depresie
- Dyspareúnia ženám ničí intímny život. Jitka opisuje strach i sklamanie pri pohlavnom styku aj šokujúcu radu gynekologičky (ROZHOVOR)
V článku sa po odomknutí dozvieš
- Aké boli jej prvé týždne a mesiace v domove a aké pravidlá a návyky sa musela naučiť
- Aký bol jej vzťah so súrodencami, vychovávateľkami a matkou počas detstva a dospievania
- Ako sa naučila samostatnosti a čo jej pomohlo vybudovať si vlastnú rodinu a život po odchode z domova
- Aký pohľad má dnes na detské domovy a adopcie
Po odomknutí tiež získaš
- Články bez reklám
- Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom
- Exkluzívne benefity
Pre odomknutie obsahu zadaj svoj e-mail
Registrácia a platba bude dokončená po zadaní e-mailu.
Staň sa členom Emefka PREMIUM
a získaj neobmedzený prístup.
Predplatné môžeš zrušiť kedykoľvek.
