Veronika (27) žila pár rokov v hlavnom meste, no napokon sa rozhodla zanechať bratislavský ruch a vrátiť sa do rodných Michaloviec. Kým mnohí mladí ľudia smerujú opačným smerom, ona si zvolila návrat domov – bližšie k rodine, pokoju a jednoduchšiemu životu. Čo ju k tomu viedlo, ako vyzerala jej opätovná adaptácia na východe a neľutuje, že opustila veľkomesto?
Narodila si sa a vyrastala v Michalovciach. Študovala na vysokej škole v Nitre a prácu si si našla v Bratislave, kde si aj pár rokov žila. Vytlačili ťa na západ len pracovné príležitosti alebo si sa spočiatku aj tešila na dospelácky život v novom meste mimo domova?
Bola to taká kombinácia. Áno, spočiatku som sa aj tešila. Mala som vždy sen chvíľku žiť a pracovať vo veľkom meste, takže som bola veľmi odhodlaná sa v Bratislave usadiť a žiť tam. Okrem toho sa môj život vtedy vyvinul tak, že bol čas na zmenu, tak som si povedala, že práve odchod do Bratislavy bude tým pomyselným novým začiatkom.
Aký bol pre teba život v Bratislave? Zhrňme si tvoje pozitíva (hádam aspoň jedno nájdeme) a negatíva. Čo ti v Bratislave najviac chýbalo a naopak – čo ti teraz doma na východe niekedy chýba z veľkomesta, ak niečo?
Nemôžem povedať, že by som v Bratislave nebola šťastná, no od začiatku som cítila, že mi tu niečo chýba. Viete, taký ten pocit, že stále na niečo čakáte, že si poviete „už len toto a bude lepšie“. Lenže ten pocit „bude lepšie“ nejako neprichádzal. Veľkým pozitívom bolo, že som si tu veľmi rýchlo našla prácu. Medzi ďalšie pozitíva patrí aj to, že Bratislava ponúka veľmi veľa možností v rôznych oblastiach života. Pocítila som slobodu v tom, že počas jedného týždňa si môžem dať na večeru svetové kuchyne bez toho, aby som musela prekročiť hranice Slovenska. Pozitívom bolo aj to, že som bývala sama, čiže som mala úplnú slobodu a úplnú zodpovednosť sama za seba. Našla som si nejaký režim života – vstávanie a chodenie spať v rovnakom čase, upratovanie, stravovanie – čo mi vlastne ostalo aj teraz a som za to veľmi vďačná.
Ako som už spomínala, Bratislava ponúka veľmi veľa možností, to je vlastne asi aj to, čo mi momentálne na východe chýba. Na druhej strane, nie je to nič, za čo by som vymenila život v Michalovciach. Keďže som v Bratislave pomerne často, viem si tú potrebu po dobrom jedle či kultúrnom vyžití naplniť a vždy sa rada vraciam domov.
Domov sa vždy vraciam unavená
Čo sa týka toho, čo bolo pre mňa na živote najnáročnejšie, pomenovala by som to tým, že Bratislava je „veľké mesto“. A to som ja osobne cítila na každom kroku. Je tam veľmi veľa ľudí, veľa áut, veľa obchodov, veľa hluku. Skrátka to tu stále žije, mesto stále pulzuje. A to mi v istom zmysle prekážalo. Aby som to vysvetlila, keď som doma na východe, mám pocit, že môj život plynie akosi pomalšie, žijem akoby pokojnejšie. V Bratislave sa mi to nedarilo – a nedarí sa mi to ani teraz, keď sem chodím iba na pár dní. Domov sa vždy vraciam unavená a vyčerpaná.
Zdá sa mi tiež, ale určite to nebudem skalopevne tvrdiť, že na východe sú si ľudia akýsi bližší a žije sa tam akosi ľahšie. Akoby nám tam k životu toho stačilo menej, ale tým vôbec nechcem povedať, že ľuďom v Bratislave treba veľa alebo že by neboli vrúcni a priateľskí. Hlavne mi chýbala rodina.
Čo bolo najväčším impulzom, prečo si sa rozhodla odísť späť domov na východ? Čo je na živote tam lepšie ako v Bratislave?
Asi nemám žiadny jeden konkrétny impulz, skrátka ma prestalo baviť žiť s pocitom neustáleho čakania na niečo. Samozrejme, energiu k odchodu mi dala možnosť pracovať na home office, keďže som o prácu prísť nechcela, ale nechcela som ani ďalej žiť v Bratislave. Moju potrebu žiť istý čas vo veľkom meste som si naplnila, takže ma už nič nebrzdilo v tom vrátiť sa domov. V Bratislave som sa nikdy ako doma necítila. Určite tým nechcem povedať, že to je mestom alebo ľuďmi, je to skrátka iba čisto môj subjektívny pocit, že doma som na východe.
A v čom je život lepší? V ničom. Nedá sa to tak zovšeobecniť a povedať, kde sa žije lepšie, závisí to od konkrétneho človeka, kde sa jemu konkrétne lepšie žije. Mne sa tam žije lepšie, lebo tam cítim väčší pokoj, mám tam rodinu, manžela, priateľov. Mesto je menšie, čiže je všetko blízko, cítim tam u ľudí väčšiu vrúcnosť. Čo bude veľmi pravdepodobne spôsobené tým, že tam veľa ľudí poznám, čiže nemám ten pocit, ktorý som mala v Bratislave.
Aktuálne máš takú prácu, ktorá ti dovoľuje väčšinu času robiť z domu. Kariérne preferencie a životné situácie sa však menia. Rozmýšľala si aj nad tým, čo budeš robiť, ak už nebudeš vykonávať súčasné zamestnanie? V Michalovciach sa to zrejme nehemží rôznymi pracovnými ponukami a platy sú taktiež iné ako v hlavnom meste. Toto ťa neodrádzalo od voľby vrátiť sa späť domov? Ľutovala si niekedy toto rozhodnutie?
Nikdy. A áno, je to presne tak, že v Michalovciach tých možností v mojej profesnej oblasti veľa nie je, no dnešná doba, našťastie, umožňuje pracovať z domu. V tom vnímam seba ako silného jedinca, keďže s takouto prácou mám skúsenosti a myslím si, že ju robím na 100 percent, aj keď nesedím v kancelárii v Bratislave. Verím teda, že ak budem chcieť zmeniť zamestnávateľa, ten môj budúci bude rovnako vnímať túto moju pozíciu ako pozitívum a pri prípadnej diskusii o vysunutom pracovisku, sa budeme vedieť rozumne dohodnúť. Daň za to je, samozrejme, cestovanie. Aj teraz cestujem pravidelne do Bratislavy, čiže si myslím, že by tento systém mohol fungovať aj inde. A ak budem chcieť zmeniť profesiu, život sa žije aj v Michalovciach, čiže si nájdem inú prácu.
Ako reagovalo tvoje okolie, keď si oznámila, že sa sťahuješ z Bratislavy späť do Michaloviec? Podporovali ťa, alebo si si vypočula klasické „a čo tam budeš robiť?“
Už si presne nespomínam, ale nemyslím si, že mi niekto dal takúto otázku. Všetci moji blízki vedeli, že nie som úplne šťastná v Bratislave, takže ma v tom podporovali. Vedeli zároveň, ako to mám s prácou, tak sa nebáli, čo so mnou bude. Skôr boli podľa mňa úprimne radi, keďže, ako som písala vyššie, väčšinu rodiny aj priateľov mám v Michalovciach.
Ako vnímaš rozdiely v mentalite ľudí – medzi východom a Bratislavou? Sú podľa teba východniari priateľskejší, alebo je to len taký stereotyp?
Mne sa zdá, že sú, ale musím povedať, že ja to už mám tak v hlave nastavené, že mi je na východe lepšie, teda sa na ľudí tu pozerám láskavejšie. Čiže asi je to stereotyp, pretože aj v Bratislave som stretla veľa dobrých ľudí, mám tam priateľov, čiže sa to určite nedá globalizovať. Rozdiel vidím skôr v tom, že v Bratislave žije oveľa viac ľudí ako v Michalovciach, čo spôsobuje, že si ľudia vytvárajú bubliny, svoje komunity, do ktorých je často ťažké sa „infiltrovať“. (smiech)
V Michalovciach je tých bublín rozhodne menej, v menších mestách a dedinách je asi len jedna bublina. (smiech) Rozdiel vnímam hlavne v tom, že sa mi zdá, že v Bratislave sú ľudia viac zameraní na prácu, kariéru, profesijný úspech, na východe viac na rodinný život. Potvrdzuje sa mi to v tom, že kým v Bratislave je témou rozhovorov s mojimi priateľmi často práca, s priateľmi doma to tak nemám takmer vôbec.
Vrátila by si sa do Bratislavy, keby sa objavila napríklad vysnívaná pracovná ponuka, alebo je pre teba návrat na západ už úplne uzavretá kapitola?
Nepoviem, že je to uzavretá kapitola, lebo človek nikdy nevie, ale keďže už nemám zodpovednosť len za seba, rozhodnutie odísť z Michaloviec by muselo byť spoločné s mojou rodinou. Môj manžel má prácu na východe a pracuje v takej oblasti, pri ktorej momentálne nie je žiadna perspektíva toho, že by sa presúval niekam inam v rámci Slovenska. Uvidíme, ako sa život vyvinie, ako sa vyvinie situácia na Slovensku. Ale zatiaľ je to pre mňa uzavreté a neplánujem sa vracať do Bratislavy.
A na záver trochu s humorom – čo by si odkázala všetkým, ktorí si myslia, že za Bratislavou končí civilizácia?
To nemôžem úprimne napísať, čo mi pri tejto otázke napadlo ako prvé. (smiech) Ale nie, naozaj neviem, čo by som im odkázala. Takýto názor je veľmi obmedzený a ak si to naozaj niekto myslí, tak je mi ho úprimne ľúto. Fakt neviem, môj mozog asi nie je schopný na niečo takéto reagovať. Ak by som niekoho takého stretla, asi by som na neho len ticho chvíľku pozerala a potom rýchlo zmenila tému. Hádam si to teda nikto nemyslí, lebo je to úplná blbosť.
