Keď archeológovia takmer odhalili snežného muža: Po najmenších ľuďoch planéty objavili aj tých najväčších

Niektoré mumifikované telá siahajú do výšky troch metrov.


Pred dávnymi vekmi, ešte skôr než vznikli dnešné mestá a civilizácie, podľa legiend po Zemi chodili obri. Niektorí si myslia, že pár kusov prežilo – americkí snežní muži alebo nórski trollovia. Tieto príbehy sa tradovali medzi kmeňmi a národmi po celom svete – od mýtov indiánskych kmeňov v Amerike až po biblické texty. Ako informuje web Indy100, dávnejšie archeologické objavy v Nevade však naznačujú, že za týmito starými rozprávkami môže byť viac než len fantázia.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Treba poznamenať, že ľudstvo už dávnejšie objavilo pozostatky miniatúrnych ľudí, ktorých niektorí prezývajú hobiti podľa série Pán prsteňov, no v skutočnosti sa volajú Homo floresiensis. Išlo o malý druh hominida, ktorý žil pred približne 100 000 až 50 000 rokmi na indonézskom ostrove Flores.

Mal výšku len okolo 1 meter, no používal kamenné nástroje a mohol loviť drobné zvieratá. Objav jeho kostier v roku 2003 prekvapil vedcov a spôsobil debatu o diverzite ľudských druhov v minulosti. Prečo by potom nemohli v minulosti existovať aj obrí ľudia?

Obri a ich pozostatky

V Nevade archeológovia objavili ľudské pozostatky, ktoré sú svojou veľkosťou naozaj neuveriteľné – niektoré kostry dosahovali výšku až 3 metre. Okrem impozantnej veľkosti mali tieto telá zvláštnu vlastnosť: červené vlasy. Podľa niektorých odborníkov môže ísť o dôsledok prostredia, v ktorom boli telá pochované, iní však vidia dôkaz o existencii legendárnych obrov.

Tieto nálezy podporujú starodávnu teóriu, že niekdajšia rasa gigantov ovládala juhozápadné oblasti dnešných Spojených štátov. Podľa miestnych legiend Paiute, kmeňov usadených v Nevade pred tisíckami rokov, existovali kanibalistickí, červenovlasí obri zvaní Si-Te-Cah. Tí vraj prišli na americký kontinent z tajomného, vzdialeného ostrova.

Legenda hovorí, že Si-Te-Cah prekročili oceán a už od prvých okamihov po príchode sa stali známymi svojou nadľudskou výškou, silou a krutosťou, pričom obyčajní ľudia s nimi nedokázali držať krok. Tieto príbehy sa tradovali z generácie na generáciu a vďaka nim sa nezabudlo na jednu z najdesivejších kapitol miestnych legiend.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Ako ich objavili?

V roku 1911 pri ťažbe guána – dôležitého hnojiva – v jaskyni blízko mesta Lovelock, Nevada, natrafili baníci na nezvyčajné predmety. Tento objav viedol k dvom archeologickým výskumom, realizovaným v rokoch 1912 a 1924, počas ktorých boli odkryté tisíce artefaktov a pozostatkov.

Mohlo by ťa zaujímať:

Vo veľkom ho pil aj Separ: Kapitán Morgan ako najobávanejší pirát Karibiku alebo hrdina Jamajky?

Najúchvatnejším objavom sa stali mumifikované telá, neskôr prezývané Lovelockskí obri. Ich výška sa pohybovala medzi 2,5 a 3 metrami. Vedci objavili aj sandále dlhé 38 centimetrov, ktoré vykazovali známky používania, a obrovský kameň s odtlačkom gigantickej ruky. Tieto nálezy naznačujú, že ľudia obrovskej výšky skutočne žili a pohybovali sa týmto územím.

O niekoľko rokov neskôr, v roku 1931, miestne noviny Nevada Review-Miner informovali o dvoch ďalších obrovských kostrách objavených v suchom jazere blízko Lovelocku. Kostry sa naťahovali do výšky 2,6 a 3 metre a boli mumifikované podobným spôsobom, aký poznáme zo staroegyptských hrobiek, čo naznačuje, že mohli mať komplexné pohrebné rituály.

Snežný muž?

Podobné príbehy o obroch sa objavujú po celých Amerických kontinentoch. Španielsky dobyvateľ Pedro Cieza de León v šestnástom storočí zaznamenal peruánsky príbeh o obroch. Tí údajne „prišli po mori na lodiach z trstiny, v podobe veľkých lodí“. V Andách, medzi Peru a Bolíviou, sa objavili kostry so zveličenými lebkami, staré približne 3 000 rokov, väčšie než bežné ľudské pozostatky, niektoré s červenými vlasmi.

Podľa kmeňa Paiute tieto bytosti desiatky rokov bojovali s miestnymi kmeňmi, šíriac strach a zničenie. Nakoniec sa spojili všetky susedné kmene proti týmto mocným protivníkom. Legenda hovorí, že po krvavých bojoch sa podarilo obrov poraziť. Ich rasa sa navždy stratila z histórie, no pamiatka na nich pretrvala v legendách a archeologických nálezoch. Znie to ako rozprávka, ktorá možno kedysi skutočne jestvovala v realite.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

REKLAMA
Šimon Patkoš
Svoju písaciu púť som začal už na strednej škole, no do sveta textu som sa naplno ponoril počas štúdia filmovej scenáristiky a dramaturgie na vysokej škole. Najviac sa vo svojich článkoch venujem filmovým témam, no nepohrdnem ani originálnymi historicko-kuriózno-krimi príbehmi.Okrem písania sa venujem ilustrácii a literárnej tvorbe. A aby sme si lepšie rozumeli — najlepšia vec na svete sú dve hodiny strávené v poloprázdnom kine pri dobrom filme.
Najčítanejšie
Podobné