Vianoce by mali byť časom pokoja, radosti a rodinnej pohody. Reklamy nám ukazujú idylické obrazy usmiatych rodín pri štedrovečernom stole obklopených láskou a porozumením. Realita však býva často odlišná. Pre mnohých ľudí sú sviatky paradoxne jedným z najstresujúcejších období roka, keď sa pod povrchom vianočného lesku skrýva napätie a potenciál pre konflikty. Prečo práve dni, ktoré by mali spájať, prepadajú vianočné hádky ako my plechy s koláčmi?
Rodinné stretnutia počas Vianoc môžu pôsobiť ako katalyzátor pre staré, nevyriešené problémy a hlboko zakorenené dynamiky. Očakávania sú vysoké, úroveň stresu stúpa s prípravami, nákupmi darčekov a varením a k tomu sa pridáva ešte aj nútená blízkosť s príbuznými, s ktorými sa možno počas roka vídame len zriedka.
Všetky tieto faktory dohromady vytvárajú živnú pôdu pre nedorozumenia, výčitky a ostré slová, ktoré môžu zanechať trpkú pachuť aj dlho po tom, ako sú vianočné ozdoby odložené. V tomto rozhovore sme sa obrátili na slovenskú psychologičku Helenu Tlacháčovú, ktorá nám poradila, ako s vianočnými hádkami narábať a ako sa im postaviť.
Rodiny sú častokrát spolu na Vianoce viac než obvykle. Nie sú hádky neoddeliteľnou súčasťou Vianoc, keď sú ľudia uzavretí spolu v jednom priestore dlhšie?
Áno, počas Vianoc sa zvyšuje pravdepodobnosť vzniku konfliktov, pretože ľudia sú spolu častejšie než bežne. Hádky sú prirodzeným dôsledkom spolužitia. Najmä z dôvodu, že členovia rodiny majú často odlišné aktuálne potreby, líšia sa mierou osobných hraníc, prípadne majú odlišné predstavy o spoločne trávenom čase.
Čo má človek robiť, ak cíti, že v ňom niečo bublá, ale nechce narušiť „vianočnú pohodičku“?
Odporúča sa nepotláčať vlastné emócie, ale hľadať spôsob, ako ich spracovať. Keď v človeku „niečo bublá“, znamená to, že určitá téma alebo potlačené emócie si pýtajú jeho pozornosť. Dlhodobé potláčanie emócií často vedie k telesnej nepohode, vnútornému napätiu a niekedy aj k pasívnej agresii. Práve tá narúša vianočnú pohodu viac než otvorené pomenovanie prežívania.
Prvým krokom je uvedomiť si, že sa niečo v človeku deje, a následne nájsť slová na pomenovanie jeho prežívania. Ďalším krokom sa stáva hľadať vhodné spôsoby ventilácie nahromadenej energie, napríklad rozhovor s niekým, komu dôveruje.
Pomôcť môže aj pohyb, hudba, spev alebo aktivity, ktoré prinášajú úľavu a upokojenie. Ako vhodné sa zdá tiež situáciu rozobrať v kruhu najbližších, zdôveriť sa, pomenovať problém. Spoločne hľadať riešenia s cieľom vzájomne si porozumieť.
Aké je podľa vás najlepšie riešenie vianočných konfliktov, ak hádka nemá konca?
Ak hádka nemá konca a človek má pocit, že sa rozhovor točí v kruhu, odporúča sa dať si prestávku a konflikt dočasne prerušiť. Je dôležité pomenovať vlastné preťaženie a dopriať si čas na upokojenie. Až po odznení silných emócií a kognitívneho preťaženia má zmysel sa k rozhovoru vrátiť.
V ďalšej fáze pomáha pozrieť sa na problém z vyššej perspektívy a pomenovať, čo sa medzi stranami skutočne odohráva. Často totiž nejde o samotný predmet hádky, ale o hlbšie potreby. Napríklad potrebu uznania, bezpečia alebo toho, že sa človek cíti naozaj videný a počutý. Keď sa ľudia emocionálne preťažia, prestávajú sa navzájom počúvať a namiesto porozumenia začínajú brániť svoje pozície, čo konflikt udržiava v opakujúcom sa kruhu.
Ako by mali k hádkam pristupovať rodičia, ktorí majú v domácnosti aj malé deti?
Deti sú veľmi citlivé na emócie rodičov, na napätie medzi nimi aj na celkovú dynamiku rodiny. Preto je pri deťoch mimoriadne dôležité, aby bol rodič emocionálne zregulovaný a schopný pomenovať svoje potreby, a zároveň dokázal prejaviť rešpekt k druhému aj pri nesúhlase.
V praxi to znamená neskrývať konflikty pred deťmi, ale ani ich neprejavovať krikom, zhadzovaním či nálepkovaním partnera. Namiesto toho sa stáva dôležitým kultivovane pomenovať to, čo sa v človeku deje, v čom nesúhlasí a čo v danej situácii potrebuje.
Pre dieťa je zásadné pochopiť, že hádky sú prirodzenou súčasťou spolužitia a že vzťah rodičov neohrozujú, ale pri správnom zvládnutí ho môžu posilniť. Keď dieťa zažíva, že konflikty sú riešiteľné a dajú sa zvládnuť spoločným úsilím, učí sa, že nesúhlas nemusí byť hrozbou. Do budúcnosti mu to dáva skúsenosť, že aj hádka môže mať pokojný, rešpektujúci priebeh a že vo vzťahoch sa nemusí báť rozdielov.
Ako sa zachovať, keď máme pocit, že s danou osobou nemôžeme byť pri vianočnom stole ani minútu?
Takýto pocit býva najčastejšie dôsledkom dlhodobej emocionálnej záťaže, pri ktorej človek opakovane zažíval prekračovanie svojich hraníc. V tomto kontexte sa stáva dôležitým rozlišovať medzi nepríjemným napätím, ktoré sa ešte dá zvládnuť, a vzťahom, ktorý je pre človeka zraňujúci až destabilizujúci.
V takejto situácii sa odporúča vedome si nastaviť hranice. Napríklad formou kratšieho kontaktu, zmeny miesta pri stole alebo v niektorých prípadoch aj rozhodnutím neprísť vôbec. Rozhodnutie o tom, akú formu hranice budú mať, by malo vychádzať z vedomej starostlivosti o seba a vzťahy, nie z aktuálneho impulzu ani zo snahy vyhovieť všetkým na úkor seba. Dôležitou súčasťou je aj spôsob komunikácie. Hranice sa dajú vyjadriť pokojne, s rešpektom k druhým, hovoriac za seba a bez obviňovania.
Čo by ste všeobecne poradili ľuďom, ktorí sa chcú vyhnúť vianočným konfliktom?
Aby sa nesnažili za každú cenu potlačiť svoje emócie a rozdiely, ktoré cítia pri blízkych. Všeobecne možno konštatovať, že pomáha pomenovať vlastné prežívanie a pocity, ktoré v nich rastú. V rozhovoroch s blízkymi potom nezabúdať ani na seba, ani na rešpekt k druhému.
V niektorých situáciách, keď hrozí, že konflikt prerastie do niečoho zraňujúceho, môže krátkodobo pomôcť aj malé odľahčenie, napríklad vo forme humoru.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré!
