Porucha príjmu potravy zvykne byť očividná každému, okrem toho, kto ňou trpí. Tvoji blízki vidia, že im doslova mizneš pred očami, zatiaľ čo ty bojuješ s pocitom, že ešte jedno či dve kilá dole by ti prospeli. V podobnej situácii sa ocitli aj tieto ženy z Redditu. Hoci dlho nevideli, že nejaký zdravotný problém vôbec majú, napokon prišiel moment, ktorý im otvoril oči. Poď si o nich spolu s nami prečítať.
1. Keď mala aplikácia MyFitnessPal (pozn. autorky – aplikácia na zapisovanie kalórií) niekoľkohodinový výpadok a ja som dostala panický záchvat, lebo som sa bála, že si zabudnem niečo poznačiť. Pre istotu som teda nezjedla nič, až dokým opäť nenabehla.
2. Hneď ako som si uvedomila, že moje „zdravé stravovanie“ už viac nie je o zdraví, ale o kontrole. To, o čom som skalopevne tvrdila, že nie je diéta, malo viac pravidiel, ako poznám dopravných predpisov.
3. Spýtala som sa svojho lekára, či si myslí, že som vhodným adeptom na lieky na chudnutie. Namiesto receptu som z ambulancie odišla s kontaktom na psychológa, ktorý sa špecializuje na pacientov s poruchou príjmu potravy. Nechápala som, načo mi má byť…
4. Raz som naraz zjedla 40 KitKat tyčiniek, úplne bez zaváhania, a potom po zvyšok dňa nezjedla nič. Keď som si v ten večer ľahla do postele s kŕčmi hádam v celom bruchu, bolo mi jasné, že je so mnou niečo veľmi zle.
5. Keď som to s rátaním kalórií začala natoľko preháňať, že som trackovala už aj vodu.
6. Začala som brať nové lieky na srdce a lekár ma varoval, že počas prvých troch mesiacov môžem pribrať zhruba 5 kíl. Ja som namiesto toho schudla 15. Jedla som len jedno jedlo denne – večeru, pretože to bolo jediné jedlo, pri ktorom ma niekto videl. Nechcela som, aby ostatní vedeli, že niečo vynechávam. Raz som sa pozrela do zrkadla a v hlave si povedala: „Myslím, že by som mohla schudnúť ešte aspoň 5, kým si niekto všimne, že mám problém.“ Vtedy som si uvedomila, že ja už dávno viem, že mám problém.
7. Žijem v zahraničí. Keď som sa po niekoľkých mesiacoch vrátila domov, moja mama začala plakať. Myslela si, že zomieram, a chcela ma nechať hospitalizovať. To bolo jediný raz za celý môj život, keď som mamu videla plakať.
8. Pamätám si ten výraz tváre mojej známej, keď som jej povedala, že som už tretí rok po sebe nezjedla ani len kúsoček zo svojej narodeninovej torty. Ja som bola na seba hrdá, ona vyzerala absolútne zdesene. V tom momente mi bolo jasné, že naše názory na to, čo je „normálne“, sa diametrálne líšia.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
