Deväťdesiate roky neboli o estetike. Nebol to filter. Nebola to nostalgia vytvorená spätne na Instagrame. Bol to chaos. Prechodné obdobie. Svet, ktorý fungoval úplne inak než dnes. A práve preto existuje množstvo vecí, nad ktorými dnešná generácia len nechápavo krúti hlavou.
Čakanie ako bežná súčasť života
Na všetko sa čakalo. Na internet. Na pesničku v rádiu. Na obľúbený seriál, ktorý išiel raz do týždňa v presnom čase. Ak si ho zmeškal, mal si smolu. Žiadne prehrávanie. Žiadne archívy. Len frustrácia a nádej, že bude repríza.
Televízny program ako posvätný dokument
Program v novinách mal váhu. Zvýrazňoval sa perom. Rodina sa prispôsobovala vysielaniu, nie naopak. Keď niekto prepol kanál v zlom momente, bol to malý rodinný konflikt.
Internet, ktorý pískal a padal
Pripojenie cez telefónnu linku znamenalo, že nikto nemohol volať. Internet mal zvuk. Trpezlivosť bola povinná výbava. Jedna fotka sa načítavala minúty. A nikomu to neprišlo zvláštne.
Hudba, ktorú si si musel zaslúžiť
Kazety sa pretáčali ceruzkou. CD sa požičiavali s dôverou. Ak si chcel novú pesničku, musel si čakať, kým ju zahrajú v rádiu. A dúfať, že ju stihneš nahrať bez toho, aby moderátor skočil do refrénu.
Telefóny, ktoré neslúžili na všetko
Telefón bol na volanie. Bodka. SMS sa písali pomaly, s rozvahou, bez medzier a v skratkách. Displej bol malý. Batéria vydržala dni. A nikto neriešil notifikácie, lebo neexistovali.
Technológie, ktoré neboli intuitívne, ale učili trpezlivosti
V 90. rokoch nič „nefungovalo samo“. Každé zariadenie si musel pochopiť, nielen používať. Videorekordér blikal 12:00 celé roky, lebo ho nikto nevedel nastaviť. Počítače padali. Hry sa nespúšťali na prvý pokus. Keď niečo nešlo, neexistoval návod na YouTube ani rýchla odpoveď z Googlu. Skúšalo sa. Hľadalo. Pýtalo sa kamarátov. Technológia nebola hladká ani prívetivá, no práve preto si mal pocit, že ju ovládaš ty, nie ona teba. Dnešná generácia je zvyknutá na okamžité riešenia. Deväťdesiate roky učili, že nie všetko sa dá vyriešiť jedným klikom.
Detstvo bez neustáleho dohľadu
Deti zmizli vonku na celé popoludnie. Nikto nevedel, kde presne sú. A bolo to normálne. Domov sa chodilo, keď sa zotmelo alebo keď niekto zakričal z okna.
Chyby, ktoré nezostali navždy
Žiadne cloudové úložiská. Žiadne sociálne siete. Trápne momenty zostali v pamäti pár ľudí. Neexistovali digitálne stopy, ktoré by ťa dobehli o desať rokov.
Deväťdesiate roky neboli lepšie ani horšie. Boli iné. Menej rýchle. Menej uhladené. Viac improvizované. A práve preto ich dnešná generácia nikdy úplne nepochopí. Pretože niektoré veci sa dajú pochopiť len vtedy, keď si ich musel prežiť.
