Slováci o sebe radi hovoria ako o skromnom, pohostinnom a pracovitom národe. Máme radi tradície, radi sa k nim hlásime a ešte radšej ich vysvetľujeme cudzincom. V krojoch vyzerajú pekne, v múzeách dávajú zmysel a na folklórnych festivaloch pôsobia hrdinsky. Problém nastáva vtedy, keď si uvedomíme, že niektoré „národné zvyky“ nemajú s folklórom veľa spoločného. A predsa nás definujú viac, než by sme si boli ochotní priznať.
Ide o drobné správania, zvyklosti a reflexy, ktoré robíme automaticky. Bez rozmýšľania. Bez otázok. Sú súčasťou každodenného života a často si ich všimneme až vtedy, keď sa na seba pozrieme zvonka. Alebo keď nás na ne upozorní niekto zo zahraničia. A zrazu to zabolí. Pretože pravda má nepríjemnú vlastnosť. Zvykne byť presná.
Sťažovanie sa ako spoločenský rituál
Slováci sa nesťažujú preto, že by sa mali zle. Sťažujú sa, lebo je to forma small talku. Počasie je zlé. Ceny sú vysoké. Systém nefunguje. Zdravotníctvo je katastrofa. A pritom, keď sa opýtaš, či sa niečo dá zmeniť, rozhovor sa rýchlo skončí. Sťažovanie je u nás forma ventilácie, nie motivácie.
Čakanie v rade ako test charakteru
Postaviť sa do radu je pre Slováka mentálna výzva. Čakáme, sledujeme, hodnotíme. Každý nový človek je potenciálna hrozba. Každé predbehnutie sa zapisuje do pamäti. Rad je mikrosvet plný pasívnej agresivity a tichého súdu.
Pohostenie, ktoré sa nedá odmietnuť
Na návštevu sa nechodí len tak. Vždy sa je. Veľa. Odmietnuť jedlo je takmer urážka. „Daj si ešte.“ „Veď si nič nezjedol.“ „Aspoň koláč.“ Pohostinnosť je u nás prejavom lásky, no občas hraničí s nátlakom. A nikto nevie, kde je hranica.
Riešenie vecí cez známosti
Oficiálna cesta existuje. Len sa nepoužíva. Slovák má pocit bezpečia vtedy, keď „niekoho pozná“. Známy na úrade. Kamarát lekár. Bratranec vo firme. Nie je to o podvádzaní. Je to o istote, že veci prebehnú. Lebo systém je pre mnohých stále niečím, čomu sa úplne neverí.
Večné porovnávanie sa
Slovák sa porovnáva s každým. So susedom. S kolegom. S rodinou. Kto má viac. Kto má lepšie. Kto má horšie. Úspech sa sleduje s tichou závisťou, neúspech s nenápadnou úľavou. Nie preto, že by sme boli zlí. Skôr preto, že sa bojíme vyčnievať.
Opatrnosť voči zmene
Nové veci nás zneisťujú. Najprv ich odmietneme. Potom kritizujeme. Až keď sa osvedčia inde, začneme ich opatrne prijímať. Slováci nie sú proti zmene. Len potrebujú čas. Veľa času.
Tieto zvyky nie sú dobré ani zlé. Sú jednoducho naše. Vznikli z histórie, skúseností, nedôvery aj snahy prežiť. A hoci sa nad nimi radi ironicky usmievame, tvoria základ nášho správania. Definujú nás viac, než kroje či hymna. Pretože sú každodenné. Tiché. Automatické.
