Slovenské detstvo malo veľa podôb. Leto pri paneláku. Zima v mokrých rukaviciach. A medzitým jeden univerzálny výchovný nástroj. Strach. Nie ten filmový. Ten rodičovský. Vety, ktoré neboli myslené vážne, no zneli smrteľne vážne. Stačila jedna lyžica navyše, jedno odmietnuté sústo a zrazu sa svet menil na temné miesto plné bytostí, ktoré si po teba pokojne prídu. A najhoršie na tom bolo, že nikto nikdy presne nevedel, kto.
„Ak nezješ, príde si pre teba…“
Veta bez mena. Bez tváre. Bez vysvetlenia. Rodičovský marketing pracoval s fantáziou. Každé dieťa si doplnilo vlastnú verziu. Pre niekoho to bol čert. Pre iného cudzí pán v dlhom kabáte. Pointa však bola jasná.
…čert
Klasika všetkých klasík. Čert nechodil len na Mikuláša. Čert mal permanentku. Objavoval sa pri večeri, pri učení aj pri vzdore. Nikto ho nikdy nevidel. No každý o ňom vedel všetko. Žije niekde vonku. Počúva. A čaká, kým necháš polievku nedojedenú.
…„ujo“
Najdesivejší strašiak. Nemal nadprirodzené schopnosti. Bol reálny. Bez mena. Bez identity. Stačilo povedať „ujo“ a dieťa pochopilo, že ide do tuhého. Ujo býval za rohom. Alebo v pivnici. Alebo len „niekde“. A vždy mal čas.
…policajt
Výchovná autorita štátu v priamom prenose. Policajt riešil všetko. Od neposlušnosti po zlé známky. Stačilo pohroziť uniformou a poriadok bol zaručený. Dieťa síce netušilo, čo presne spravilo zle, no vedelo, že skončí zle.
…„detský domov“
Ťažký kaliber. Používaný potichu. S vážnou tvárou. Ako ultimátum. Dnes by to neprešlo. Vtedy to fungovalo. Nešlo o konkrétne miesto. Išlo o pocit vyhostenia. O stratu bezpečia. O myšlienku, že láska má podmienky.
…sanitka
Ak neoblečieš bundu, ochorieš. A keď ochorieš, príde sanitka. Logika bola jednoduchá. Neodškriepiteľná. A úplne desivá. Sanitka neznamenala pomoc. Znamenala trest za krátke rukávy.
Prečo to fungovalo?
Pretože rodičia pracovali s tým, čo mali. Únavu. Stres. Minimum času. A výchovné vzorce, ktoré zdedili. Strašiaky boli rýchle. Efektívne. Nemuseli sa vysvetľovať. Stačilo ich pomenovať. Alebo práveže nepomenovať.
Dnes sa nad tým smejeme. Dnes vieme, že nikto nepríde. Že čert mal plný diár. Že ujo nikdy neexistoval. A predsa… keď dnes sedíš za stolom a niekto nechce jesť, v hlave ti to prebehne. Tá veta. Ten tón. Ten strašiak.
A práve vtedy si uvedomíš, že niektoré výchovné metódy nezmizli. Len čakajú, kým ich povieš potichu. A dúfaš, že nahlas to nikdy nebudeš musieť zopakovať.
