Existujú filmy, ktoré si pozrieš, vypneš televízor a ideš pokojne spať. A potom sú tu diela, ktorých filmové konce fungujú ako mentálny parazit. Ich tvorcovia sa nesnažia o jasné rozuzlenie či uspokojivý „happy end“. Práve naopak – ich cieľom je vyvolať v tebe pocit neistoty, nepokoja a neodbytnej potreby o videnom diskutovať.
Tieto filmy vedome rúcajú lineárne rozprávanie a namiesto odpovedí ti ponúkajú len ďalšie otázky, čím ťa nútia pochybovať o vlastnom vnímaní reality. V tomto výbere sa pozrieme na osem kinematografických skvostov, ktoré definovali žáner „mind-fuck“. Od vesmírnych eposov až po intímne psychologické nočné mory – každý z týchto titulov je unikátnym labyrintom.
Priprav sa na cestu do svetov, kde sny splývajú s realitou a kde záverečná scéna nie je koncom, ale len začiatkom tvojho vlastného pátrania po pravde. Toto sú filmy a ich filmové konce, ktoré ti zatočia s hlavou.
2001: Vesmírna odysea (1968)
Vizuálna báseň legendárneho Stanleyho Kubricka je dodnes považovaná za vrchol sci-fi žánru. Film, ktorý začína v úsvite ľudstva pri čiernom monolite, ťa prenesie cez vesmírnu prázdnotu až za hranice známeho vesmíru a času. Kubrick sa takmer úplne vyhýba dialógom a namiesto nich používa hudbu a monumentálne obrazy, aby vyrozprával kolosálny príbeh o evolúcii a mieste človeka v nekonečne len v krátkych dvoch hodinách.
Záverečná sekvencia v neoklasicistickej izbe a následné zrodenie „Hviezdneho dieťaťa“ levitujúceho nad Zemou dráždi divákov a filozofov už viac ako polstoročie. Je to metafora pre ďalší evolučný krok ľudstva alebo sme len svedkami cyklického návratu k počiatku? Kubrick nikdy nedal jasnú odpoveď a nechal tento vizuálny rebus otvorený pre každú generáciu.

Memento (2000)
Kráľ blockbusterov Christopher Nolan sa do povedomia zapísal týmto geniálne poskladaným trilerom, ktorý sleduje muža s poruchou krátkodobej pamäte. Aby film simuloval hrdinov hendikep, rozpráva príbeh v dvoch líniách – jedna beží chronologicky a druhá odzadu. Divák je tak v každej scéne rovnako zmätený ako hlavná postava a musí si skladať mozaiku pravdy z útržkov a tetovaní.
Koniec filmu, ktorý je chronologicky vlastne jeho stredom, ti vrazí dýku do chrbta. Odhaľuje totiž, že hlavný hrdina nie je len tragickou obeťou okolností, ale niekým, kto vedome manipuluje s vlastnou realitou, aby dal svojmu prázdnemu životu zmysel. Je to mrazivá štúdia o tom, ako si všetci vytvárame vlastné lži, aby sme dokázali prežiť.

Mulholland Drive (2001)
David Lynch vytvoril dielo, ktoré sa neriadi zákonmi logiky, ale zákonmi sna. Príbeh začína ako klasický noirový triler o začínajúcej herečke v Hollywoode, ktorá pomáha žene so stratou pamäte. V polovici sa však film náhle zlomí, postavy menia identity a ty si uvedomíš, že nič z toho, čo si doteraz videl, nemusí byť pravda.
Záverečné slovo „Silencio“ tu uzatvára surreálny zážitok, po ktorom ti ostane len pocit úzkosti. Lynch nás núti premýšľať, čo bola realita a čo len zúfalá halucinácia sklamanej ženy v meste snov. Ak si nevidel, treba čo najrýchlejšie hľadať a púšťať.

Dokonalý trik (2006)
A máme tu ďalšieho Nolana, ktorý sa v originálnych koncoch svojich filmov vyžíva. Súboj dvoch kúzelníkov v Londýne na prelome storočí je podaný ako jeden veľký filmový trik. Nolan tu rozohráva partiu plnú nenávisti, posadnutosti a obety. Každé kúzlo má svoje tri časti: ponuku, zvrat a vyvrcholenie. A presne tak je postavený aj scenár, ktorý ťa zavádza pomocou denníkových zápiskov a nelineárnych scén.
Záverečné odhalenie ceny, ktorú museli obaja muži zaplatiť za svoje tajomstvá, je mrazivé. Obraz nádrží v podzemí ti okamžite prevráti vnímanie predchádzajúcich scén a donúti ťa premýšľať nad tým, kto bol skutočným víťazom. Je to brilantná ukážka toho, že najväčšie tajomstvá sa nám niekedy skrývajú priamo pred očami, len sa nepozeráme poriadne.

Ďalšie dráždivé konce skvelých filmov nájdeš na nasledujúcej strane





















