Svet našich predkov nekončil tam, kde siahala žiara petrolejovej lampy alebo lúča z krbu. Pre slovenského sedliaka bola hranica medzi viditeľným a nadprirodzeným svetom nesmierne tenká a priepustná. Každý vŕzgajúci krov, náhle ochladenie v lese či nevysvetliteľná choroba dobytka mali svoje meno a pôvodcu v ríši démonov. Tieto viery neboli len rozprávkami na dlhé zimné večery pri varenom zemiaku. Išlo o reálne mechanizmy, ktorými si ľudia vysvetľovali krutosť prírody, tragédie a javy, pre ktoré vtedy neexistovalo vedecké vysvetlenie.
Slovenská ľudová démonológia je fascinujúcim mixom starých slovanských mýtov a kresťanskej symboliky. V archívnych záznamoch etnografov sa dočítame o svete osídlenom bytosťami, ktoré trestali pýchu, strážili morálku dedinského spoločenstva alebo jednoducho parazitovali na ľudskom strachu.
Od neviditeľných mučiteliek v kútoch izieb až po ohnivé prízraky na rázcestiach – toto je výber deviatich najdesivejších stvorení, ktoré po stáročia formovali slovenské ľudové povedomie. Výber sme poskladali na základe informácií z kníh Čerti, bosorky a iné strašidlá a Svět slovanských bohů a démonů.
Svetlonos
Svetlonos sa zjavoval ako malé, blikajúce svetielko v močiaroch, pri cintorínoch či v hustých lesoch a ľudia v ňom videli nepokojnú dušu nepokrsteného dieťaťa alebo človeka, ktorý zomrel násilnou smrťou. Jeho hlavnou činnosťou bolo zmiasť pocestného a zaviesť ho do hlbokého bahna či nekonečného blúdenia. Archívne záznamy varujú, že ak sa naňho neuvážene zapískalo, Svetlonos na pískajúceho skočil a jeho váha ho tiahla k zemi až do prvého kohútieho zakikiríkania.
Mora
Tento nočný démon bol často považovaný za dušu živej ženy, ktorá v noci opúšťa svoje telo, aby v podobe neviditeľného tlaku alebo tieňa trápila spiacich. Mora si sadala obetiam na hruď, tlmila ich dych a vyciciavala z nich životnú energiu.
To dnes poznáme ako spánkovú paralýzu, pričom podľa archívnych historiek ju bolo možné odhaliť tak, že na ňu človek v duchu zakričal, aby si ráno Mora prišla niečo požičať – dotyčná osoba potom skutočne za úsvitu zaklopala pri dverách. A celá domácnosť išla vnohy!
Vodník (Hastrman)
Vodník bol opísaný ako malý zelený mužíček v červenom kabátiku, ktorému z dolnej časti kabáta neustále kvapkala voda, čo bolo zdrojom jeho magickej sily.
Vo svojom podvodnom paláci topil neopatrných plavcov a ich duše si ukladal do hrnčekov pod pokrievky, pričom etnografické záznamy spomínajú, že ak sa vybral do dedinskej krčmy, ľudia ho spoznali veľmi ľahko podľa toho, že stolička, na ktorej sedel, zostala po jeho odchode úplne premočená.
Poludnica
Vysoká biela postava so strieborným kosákom sa zjavovala počas najväčších horúčav, aby strážila polia a trestala každého, kto porušil posvätný čas obedňajšieho odpočinku. Svojich obetí sa pýtala zložité otázky alebo ich nútila tancovať, pričom ak nevedeli odpovedať, privodila im úpal alebo ich sťala, čo archívne pramene vysvetľujú ako personifikáciu reálneho nebezpečenstva práce na priamom slnku bez pokrývky hlavy.
Zmok (Plivník / Ohnivá sliepka)
Zmok na seba bral podobu malej, neustále zmoknutej čiernej sliepky, ktorú si gazda mohol vypestovať z vajca noseného pod pazuchou. Hoci svojmu majiteľovi nosil nakradnuté bohatstvo, peniaze a obilie, v dome sa prejavoval neustálym šramotením v komíne a vyžadovaním nesolenej kaše.
Rôzne archívy zdôrazňujú, že za tieto služby si po smrti majiteľa neúprosne nárokoval jeho dušu pre peklo – práve vtedy prejavila táto sliepka svoju ohnivosť.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
