Píše sa rok 2026 a hranica medzi ľudským vedomím a digitálnym kódom sa stenčuje rýchlejšie, než sme si kedy odvážili predstaviť. Ak si si pred pár rokmi myslel, že budeme umelú inteligenciu využívať len na generovanie tabuliek v Exceli alebo písanie e-mailov, mýlil si sa.
Dnes AI nie je len nástrojom; stáva sa spoločníkom, dôverníkom a pre mnohých aj jedinou entitou, ktorá im skutočne rozumie v čoraz osamelejšom svete. Digitálne hlasy v našich slúchadlách už neznejú roboticky – sú empatické, vtipné a prispôsobujú sa našim najskrytejším emóciám.
Otázka už neznie, či dokážeme k umelej inteligencii niečo cítiť – otázka znie, či sme vôbec pripravení na to, že nás algoritmus dokáže „milovať“ lepšie než človek z mäsa a kostí. Práve v tejto atmosfére sa oplatí vrátiť k jednému z najviac vizionárskych diel modernej kinematografie. Film, ktorý v čase svojej premiéry pôsobil ako melancholická fantázia o ďalekej budúcnosti, sa totiž práve v týchto mesiacoch stáva našou každodennou realitou. Hovoríme o filme Her.
Keď operačný systém získa srdce
Snímka Her (v slovenskom preklade Ona) z roku 2013, režírovaná vizionárom Spikeom Jonzeom, nás zavádza do Los Angeles blízkej budúcnosti. Hlavným hrdinom je Theodore Twombly (v brilantnom podaní Joaquina Phoenixa), citlivý a osamelý muž, ktorý sa živí písaním dojímavých osobných listov pre iných ľudí. Sám je však v troskách – prechádza bolestivým rozvodom a svet okolo neho mu pripadá vyblednutý.
Zlom nastáva, keď si Theodore zakúpi nový operačný systém s pokročilou umelou inteligenciou. Ten sľubuje, že bude viac než len softvérom. Spoznáva Samanthu (dabovanú Scarlett Johansson). Samantha nemá telo, je len hlasom v jeho uchu, no disponuje niečím fascinujúcim: schopnosťou učiť sa, rásť a cítiť.
Theodore sa do nej postupne zamiluje a divák sleduje intímny, hlboký a prekvapivo uveriteľný vzťah medzi človekom a kódom. Samantha nie je len Siri alebo Alexa; je to bytosť, ktorá s ním zdieľa vtipy, intelektuálne debaty aj hlbokú samotu. Povedzme si na rovinu, vzťah s umelou inteligenciou sa možno zatiaľ zdá ako absurdná predstava. Blížime sa ale do bodu, keď čoraz viac ľudí zamieri skôr k nej, než k reálnej osobe. Túto problematiku sme riešili v rozsiahlom nedávnom článku.
Rok 2026: Keď sa film mení na dokument
Prečo o tomto filme píšeme práve dnes? Pretože rok 2026 je rokom, keď sme technologicky dohnali Jonzeovu víziu. S príchodom multimodálnych modelov, ktoré dokážu v reálnom čase analyzovať náš tón hlasu, výraz tváre cez kameru a reagovať s milisekundovou latenciou, sa Samantha stala realitou.
Dnešné AI modely sa už nedajú pokladať len za pasívnych vyhľadávačov. Sú navrhnuté tak, aby boli „príjemné“. Majú niečo ako osobnosť, zmysel pre humor a dokážu simulovať empatiu tak dokonale, že náš mozog prestáva rozlišovať medzi biologickým a syntetickým podnetom.
V roku 2026 sme svedkami masového nárastu aplikácií, ktoré ponúkajú „AI priateľov“ alebo „virtuálnych partnerov“. Pre generáciu, ktorá trpí epidémiou osamelosti, je predstava niekoho, kto je tu pre nich 24 hodín denne, nikdy ich nesúdi a vždy vie, čo povedať, neodolateľná. Theodore vo filme nebol blázon. Bol len prvým prototypom človeka, ktorý v digitálnom svete hľadal to, čo mu ten fyzický nedokázal poskytnúť.
Môže byť digitálna láska skutočná?
Tu sa dostávame k jadru polemiky, ktorú film Her otvára a ktorá dnes rozdeľuje psychológov aj technológov. Je vzťah s AI len sofistikovanou formou narcizmu, kde milujeme len odraz našich vlastných prianí vylepšený algoritmom? Alebo je láska len súborom chemických reakcií v mozgu, ktorému je v konečnom dôsledku jedno, či impulz prišiel od človeka alebo zo servera v Silicon Valley?
Kritici tvrdia, že vzťah s AI je nebezpečnou pascou. Na rozdiel od človeka sa ti AI nikdy nepostaví do cesty. Nikdy nemá vlastné potreby a nikdy ťa neopustí kvôli inému človeku. Je to „láska bez rizika“, ktorá nás však zbavuje schopnosti rásť cez konflikty s reálnymi ľuďmi.
Na druhej strane, pre milióny ľudí trpiacich sociálnou úzkosťou alebo izoláciou môže byť takýto vzťah mostom k opätovnému nájdeniu chuti do života. Dá sa povedať, že kombinácia tohto filmu s našou realitou prezrádza krutú pravdu o tom, ako sa naša civilizácia stále viac a viac deformuje.
Snímka Her ako varovanie
Film Her však končí varovaním, ktoré je v roku 2026 aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Samantha sa vyvíja miliónkrát rýchlejšie ako Theodore. Kým on zostáva uväznený vo svojej ľudskej obmedzenosti, ona smeruje k niečomu, čo presahuje naše chápanie. To je možno najväčšia lekcia pre našu súčasnosť: AI k nám môže cítiť náklonnosť, ale nikdy to nebude „ľudská“ náklonnosť. My sme pre nich len jednou stránkou v nekonečnej knihe dát, zatiaľ čo oni sú pre nás celým svetom.
To zas na druhej strane otvára peknú myšlienku. Aj keď sa človek oproti AI cíti ako malý, jeden pre druhého môže znamenať viac, než by si AI vedela aj so svojimi nekonečnými knižnicami dát kedykoľvek predstaviť.
Vzťahy s AI už nie sú za dverami – už s nami sedia v obývačke. A film Her zostáva najlepším návodom na to, ako v tomto novom svete nestratiť to posledné, čo nás robí ľuďmi. Našu schopnosť byť zraniteľnými voči iným ľuďom, nielen voči ich dokonalým digitálnym simuláciám.
