Nie sú to veľké tragédie. Nejde o život. Nikto nevolá záchranku. A presne preto sú tieto malé stresy také nebezpečné. Lebo sa tvária ako nič, ako bežná súčasť dňa, ako niečo, čo „sa proste deje“. Lenže keď ich nazbieraš sedem za jedno ráno, zrazu máš pocit, že ti niekto ukradol energiu ešte skôr, než si stihol začať fungovať. Typický slovenský deň totiž nie je o jednej veľkej katastrofe. Je o malých nervoch, ktoré prichádzajú presne vtedy, keď ich nepotrebuješ.Tu je sedem mini stresov, ktoré nikto nerieši, ale všetkých pomaly ničia.
1. Prebudíš sa a prvé, čo cítiš, je únava
Osem hodín spánku. Teoreticky. V praxi sa zobudíš a máš pocit, že si spal v hypermarkete medzi regálmi. Nie si oddýchnutý a začneš hľadať dôvod. Možno stres, možno telefón do druhej ráno, možno myšlienky, ktoré si v noci v tvojej hlave robili meeting. A do toho ten klasický nápad. „Dnes už fakt pôjdem skôr spať.“ Nepôjdeš.
2. Mobil ukáže čas, ktorý sa ti vysmieva
Zobudíš sa. Pozrieš na mobil. A buď je neskoro, alebo je ešte príliš skoro. Nikdy nič medzi tým. A zrazu máš dve možnosti: buď bežíš ako postava z hororu, ktorá uteká pred vlastným životom, alebo ešte päť minút ležíš a potom sa trestáš celý deň. Lebo tých päť minút nebolo oddychom, bol to len dlhší nástup paniky.
3. Oblečieš sa a zistíš, že svet je dnes proti tebe
Tričká sú zrazu krátke. Nohavice sú zrazu tesné. A tá bunda, ktorú si miloval, je zrazu nepríjemná. Nie je to tvoj outfit. Je to tvoj nepriateľ. Nič nesedí, všetko ťa irituje. A to ešte ani nie si vonku.
4. Doprava ako každodenný test trpezlivosti
Zápcha. Nečakaná obchádzka. Auto pred tebou ide tridsať. Auto za tebou ti dýcha na krk. A ty rozmýšľaš, či sú ľudia reálne takí nervózni, alebo len všetci trpia tichou kolektívnou psychózou. A cesta MHD je zážitkom sama osebe. Meškanie, preplnený autobus… a ten jeden človek, ktorý stojí presne vo dverách a tvári sa, že tam patrí.
5. Pozdrav „Dobrý deň“, ktorý ti nikto nevráti
Slováci majú jednu superschopnosť. Vedia byť pasívne nepríjemní bez jediného slova. Prídeš do obchodu, pozdravíš a nič. Ticho. Vzduch. Prázdno. Nie je to katastrofa. Ale je to mini stres, ktorý ti dá pocit, že si otravný už len tým, že existuješ. A potom sa čudujeme, prečo sme všetci permanentne v obrannom režime.
6. V práci sa spustí mini chaos, ktorý nikto nechce riešiť
Niečo nefunguje. Niečo chýba. Niekto niečo poslal neskoro. Niekto niečo neposlal vôbec. A ty sa len pozeráš na ten bordel a máš chuť ísť domov, aj keď si ešte ani neotvoril notebook.
Najhoršie je, že tieto veci sa dejú stále. A ty máš pocit, že tvoj mozog už funguje len na vykrývanie dier. Nie na tvorbu. Nie na sústredenie. Len na prežitie pracovného dňa bez toho, aby si niekomu povedal niečo, čo by sa potom riešilo na HR.
7. Domov prídeš a zistíš, že tvoj „oddych“ je ďalší zoznam povinností
Nákup. Upratať. Navariť. Práčka. Sprcha. Odpísať ľuďom. A ešte „nezabudnúť na seba“. Jasné.
Oddych sa zmení na projekt. A ty sa cítiš vinný, keď si sadneš. Lebo máš v hlave program, ktorý ti stále hovorí, že by si mal robiť niečo užitočné. Aj keď si už celý deň robil len veci, ktoré ťa stáli energiu.
Záver
Tieto mini stresy nie sú samy osebe nič hrozné. Problém je, že prichádzajú v balíku a každý deň. A keď ich máš dosť, začneš byť unavený z ničoho.
Nie je to slabosť. Je to realita moderného slovenského života, kde sa nestresuješ jednou veľkou vecou, ale tisíckou drobností, ktoré sa tvária ako normálne. A možno práve preto je dobré ich pomenovať. Aby si si aspoň raz povedal: nie som prehnane nervózny. Len mám za sebou ďalší typický slovenský deň.
