V škole sme sa učili vzorce, letopočty, vybrané slová, že Paríž je vo Francúzsku a že „č“ je mäkká spoluhláska. No skrátka samé dôležité veci. No potom sme prišli domov a tam začalo skutočné vzdelávanie. Praktické, životné, emocionálne.
Rodičia a starí rodičia mali vlastnú učebnicu. Nepísali ju pedagógovia, písal ju stres, únava, výchova z deväťdesiatok a viera, že dieťa musí prežiť aj bez toho, aby sa ho niekto pýtal, ako sa cíti. A tak vznikli hlášky, ktoré nám ostali v hlave dodnes. Niektoré sú smiešne, niektoré sú drsné. Niektoré sú také presné, že ťa to aj po rokoch bodne. Toto sú slovenské rodičovské hlášky, ktoré nás formovali viac než škola.
„Kým bývaš pod mojou strechou…“
Legendárna veta, ktorá ukončila každú diskusiu. Nemusela mať pokračovanie, každý vedel, čo znamená. Pravidlá domácnosti sú zákon. Argumenty neexistujú. A keď si skúsil oponovať, rodič ti pripomenul, že ešte nevlastníš ani uterák, ani názor. Dodnes mnohí ľudia pri tejto vete cítia zvláštnu kombináciu rešpektu a paniky.
„Ja v tvojom veku…“
Porovnávacia disciplína, ktorú žiadny predmet v škole neponúkal. Rodičia mali vždy pripravený príbeh o tom, ako boli v tvojom veku samostatní, pracovití, šikovní a nejako zázračne bez únavy. Táto veta z nás spravila generáciu, ktorá má pocit, že nikdy nerobí dosť.
„Neplač, nič sa nedeje“
Toto bola najrýchlejšia forma upokojenia a zároveň najrýchlejší spôsob, ako sa naučiť potláčať emócie. Veta, ktorá mala pomôcť, často spôsobila, že sme prestali veriť vlastnému prežívaniu. Lebo ak sa „nič nedeje“, prečo sa cítiš takto? A tak sme sa naučili tváriť, že všetko je okej. Aj keď nebolo.
„Keď nebudeš dobrý, príde si po teba…“
Čert. Policajt. Ujo. Vymyslená postava z neexistujúcej databázy. Rodičovská fantázia bola nekonečná. Cieľ bol jasný – poslušnosť. Tieto strašiaky neboli realistické, no detská hlava ich brala vážne. A v dospelosti sme zistili, že strach je fakt účinný motivačný nástroj. Len škoda, že ho potom nosíš v sebe ešte roky.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
