Predstav si, že kráčaš po prašnej ceste európskeho mesta v 14. storočí. Okolo teba prechádza učenec, vypasený statkár, úlisný kupec alebo vysokopostavený cirkevný hodnostár. Na opasku sa mu hojdá čosi mosadzné, čo sa ostro blyští v slnečnom svetle.
Nie je to zbraň, ani šperk v pravom zmysle slova. Je to predmet, ktorý v sebe spája astronómiu, matematiku, časomieru a prestíž naraz. Je to astroláb – zariadenie, ktoré by si s trochou zveličenia mohol nazvať iPhonom stredoveku.
Dnes možno vnímaš stredovek ako dobu temna, blata a nevedomosti. No pravda je taká, že vtedajšie elity boli fascinované technológiou a meraním vesmíru rovnako ako si ty dnes fascinovaný najnovšími aplikáciami. Prenosné slnečné hodiny a astroláby neboli len nástrojmi na zisťovanie času; boli to brány k pochopeniu univerza a vizitky intelektuálnej nadradenosti.
Viac než len tvoj pohľad na slnko
Zatiaľ čo bežný roľník delil svoj deň podľa zvonov blízkeho kláštora a polohy slnka „od oka“, vzdelaný človek chcel presnosť. Prvým krokom „smart“ technológii, ktorý dnes využívaš denne, sa stali prenosné slnečné hodiny. Na rozdiel od tých obrovských, vytesaných do stien katedrál, sa ti tieto pohodlne zmestili do dlane.
Mohol si naraziť na rôzne verzie. Od jednoduchých valcovitých „pastierskych hodín“ až po zložité prstencové hodiny, ktoré fungovali na princípe lomu svetla cez malú dierku. Ako používateľ si musel poznať dátum a svoju zemepisnú šírku, nastaviť zariadenie a až potom si získal údaj, ktorý si potreboval.
Bolo to interaktívne, vyžadovalo to tvoje vedomosti a vyzeralo to mimoriadne pôsobivo. Ak by si v hostinci vytiahol takéto zariadenie, okamžite by si všetkým prítomným oznámil jasnú správu. „Ach jaj, aký som ja len scestovaný! V kolene sa mi udomácnil šíp vandalov, no rozumiem pohybu nebeských telies a môj čas sa meria vo vysokej hodnote – preto mi venujte celý peceň chleba, nalejte za krčah piva a zapečte pre mňa tú mangalicu,“ zahlásil by si.
Astroláb: Aplikácia na všetko, čo si potreboval
Ak sa slnečné hodiny dali pokladať za stredoveký ekvivalent tvojich digitálnych hodiniek, potom bol astroláb skutočným smartfónom s desiatkami nainštalovaných aplikácií. Toto zariadenie, ktorého korene siahajú do antického Grécka, no do dokonalosti ho priviedli islamskí učenci, sa do Európy dostalo cez vtedajšie „Arabské Španielsko“.
Čo všetko by si dokázal s jedným „stredovekým smartfónom“?
- Určovanie času: Cez deň podľa slnka, v noci podľa hviezd.
- Lokalizácia: Pomohol by ti určiť zemepisnú šírku (tvoje vtedajšie GPS).
- Výpočty: Mohol si ním merať výšku budov, hĺbku studní alebo vzdialenosť objektov pomocou goniometrie.
- Astrológia a medicína: Určoval polohu planét, čo bolo pre teba kľúčové, ak by si bol vtedajším lekárom a rozhodoval o púšťaní žilou.
- Náboženské funkcie: Pomáhal ti určiť smer k Mekke alebo presné termíny pohyblivých kresťanských sviatkov.
Všetky tieto funkcie si mal vtesnané do niekoľkých vymeniteľných mosadzných diskov (tzv. tympanov), ktoré sa vyrývali pre konkrétne zemepisné šírky. Najvrchnejšia časť, rete (sieť), sa dala pokladať za umelecké dielo – jemne vyrezávaná mriežka, ktorej hroty ti ukazovali polohu najjasnejších hviezd na oblohe.
Stredoveký „smartfón“ ako symbol statusu
Možno sa pýtaš, prečo by si investoval do drahého kusu mosadze, keď ti čas oznámil kostolný zvon? Z rovnakého dôvodu, prečo si dnes kupuješ hodinky za tisíce eur alebo najnovšie modely telefónov. Astroláb bol tvojím intelektuálnym statusom.
Vlastniť astroláb znamenalo, že patríš k elite, ktorá ovláda quadrivium (stredoveké vzdelanie zahŕňajúce aritmetiku, geometriu, hudbu a astronómiu). Mnohé z týchto prístrojov sa bohato zdobili, zlátili a gravírovali sa do nich mená ich majiteľov. Boli to šperky vedy. Dokonca aj slávny anglický spisovateľ Geoffrey Chaucer napísal v roku 1391 vedeckú rozpravu o astrolábe pre svojho malého syna Lewisa. Bol to v podstate prvý technický manuál, aký by si dnes dostal k novému tabletu.
V 14. a 15. storočí by si na trhu našiel špecializovaných remeselníkov z Norimbergu alebo Augsburgu, ktorí sa stali „stredovekými technologickými gigantmi“. Ich dielne chrlili prístroje, ktoré kombinovali nemeckú precíznosť s arabskými výpočtami – presne také kúsky, aké si túžil mať na opasku.
Koľko mohol taký astroláb stáť?
Kvalitný mosadzný astroláb stál v neskorom stredoveku približne 5 až 10 libier, čo pre bežného robotníka predstavovalo takmer dva roky čistej práce a pre vzdelaného pisára celý jeho ročný plat. V dnešných pomeroch by si za takúto technologickú vychytávku zaplatil sumu na úrovni 15 000 až 20 000 €. Vysoká cena odrážala nielen drahý materiál, ale najmä extrémne náročné rytie a matematickú presnosť, keďže každá chyba znehodnotila celý prístroj.
Pre túto astronomickú sumu bol astroláb výsadou úzkej elity – panovníkov, bohatých lekárov a vplyvných kupcov, pre ktorých bol symbolom najvyššieho statusu. Ak si však patril k menej majetným študentom, musel si sa uspokojiť s „low-cost“ verziou. Podobne ako dnešné lacné plasty, vtedajšie lacnejšie varianty sa vyrábali z dreva alebo tvrdeného pergamenu, ktoré síce fungovali, ale chýbal im reprezentatívny lesk a dlhá životnosť.
Koniec éry a technologický odkaz
S príchodom mechanických vreckových hodiniek v 16. storočí začala sláva tvojich prenosných slnečných hodín a astrolábov pomaly hasnúť. Mechanika nahradila potrebu rozumieť oblohe. Stačilo ti natiahnuť pero a ručička sa hýbala sama. Svet sa pre ľudí stal pohodlnejším, ale niečo sa stratilo – bezprostredné spojenie medzi časom a vesmírom.
Dnes, keď vyťahuješ z vrecka smartfón, aby si zistil, koľko je hodín, robíš v podstate to isté, čo robili učenci pred sedemsto rokmi. Používaš nástroj, ktorý v sebe koncentruje maximum dostupného poznania tvojej civilizácie. Rozdiel je len v tom, že stredoveký používateľ astrolábu musel rozumieť tomu, ako jeho prístroj funguje. Ty sa spoliehaš na algoritmy, zatiaľ čo on sa spoliehal na hviezdy.
Stredoveké prenosné hodiny a astroláby pripomínajú, že túžba po informáciách, presnosti a spoločenskom uznaní cez technológie sa nedá pokladať za čisto moderný vynález. Boli to objekty túžby, ktoré definovali svoju epochu.
