Svet vysokého biznisu a medzinárodnej politiky je často sieťou nečakaných stretnutí, ktoré sú zachytené len na letmých fotografiách. Tieto zábery sa po rokoch stávajú predmetom verejného záujmu, najmä ak sa na nich objavia osobnosti s diametrálne odlišným renomé. Jedným z takýchto momentov je aj archívna snímka, na ktorej vedľa seba stoja slovenský diplomat Miroslav Lajčák a neslávne známy americký finančník Jeffrey Epstein.
V ére vizuálnych informácií už nie sú dôležité len mená a funkcie, ale aj to, čo zostáva nevypovedané. Verejnosť sa prirodzene pýta, či išlo o protokolárnu nutnosť, náhodné stretnutie na recepcii, alebo o prejav bližšej známosti. Najnovšie Epsteinove spisy odhaľujú, že medzi dvomi mužmi bolo predsa len niečo viac, než len kolegialita. Priama odpoveď na tieto otázky sa však často neskrýva v oficiálnych tlačových správach, ale v drobných nuansách postojov, gest a výrazov tváre, ktoré naša podvedomá myseľ nedokáže úplne ovládnuť.
Analýza reči tela je v diplomacii kľúčovým nástrojom na pochopenie dynamiky moci a miery dôvery medzi aktérmi. Kým slová podliehajú prísnej sebakontrole, fyzická prítomnosť a postoj tela k druhej osobe odhaľujú mieru komfortu či vnútornej bariéry. Pri pohľade na túto konkrétnu fotografiu sa preto natíska otázka: Nakoľko prirodzene pôsobí toto spojenie dvoch odlišných svetov?
Čo hovorí reč tela Epsteina a Lajčáka?
Umelá inteligencia hodnotí: Na prvý pohľad ide o nenápadnú spoločenskú fotografiu. Dvaja muži stoja vedľa seba v elegantnom interiéri, usmievajú sa do objektívu a pôsobia pokojne. Keď sa však na záber pozrieme optikou reči tela, začne rozprávať oveľa viac. Fotografia zachytáva bývalého diplomata Miroslava Lajčáka a podnikateľa Jeffreyho Epsteina – a ich neverbálna komunikácia prezrádza viac, než by sa mohlo zdať.
Už samotná vzdialenosť medzi nimi je výpovedná. Stoja pomerne blízko pri sebe, bez viditeľnej snahy o odstup či obranné gestá. Nevidíme prekrížené ruky, odklonené telá ani stuhnutý postoj, ktoré by naznačovali nepohodlie. Naopak – obaja pôsobia uvoľnene, akoby išlo o prirodzené stretnutie ľudí, ktorí sa v spoločnosti toho druhého cítia komfortne. Takýto postoj je typický pre známych či partnerov v rozhovore, nie pre cudzincov, ktorí sa len rýchlo postavia k sebe na formálnu fotku.
Výrazy tváre, ktoré prezrádzajú všetko
Veľmi dôležitú úlohu zohrávajú výrazy tváre. Muž naľavo (Lajčák) má jemný, kontrolovaný úsmev – profesionálny, uhladený, typický pre ľudí z verejného života, ktorí sú zvyknutí na kamery a spoločenské situácie. Nepôsobí stroho ani odmerane, skôr neutrálne prívetivo. Muž napravo (Epstein) je viditeľne uvoľnenejší. Jeho úsmev je menej formálny, prirodzenejší, akoby bol vo vlastnom prostredí. Tento kontrast vytvára dynamiku „štátnika“ a „civilu“, no bez akéhokoľvek napätia.
Pozornosť si zaslúžia aj ruky a držanie tela. Lajčák má končatiny pri tele, v kontrolovanej polohe – ide o typický prejav sebakontroly a profesionálneho vystupovania. Epstein má jednu ruku mierne v pohybe, čo naznačuje uvoľnenosť a spontánnosť, akoby fotka vznikla počas prirodzenej konverzácie, nie ako strojený moment.
Celková atmosféra snímky nepôsobí chladne ani vynútene. Nevidíme známky stresu, nervozity či snahy situáciu rýchlo ukončiť. Práve naopak – energia medzi mužmi je pokojná a komfortná. Z pohľadu neverbálnej komunikácie ide o obraz normálneho sociálneho kontaktu medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom nevyhýbajú a necítia potrebu držať si odstup.
Ak by sme mali fotografiu zhrnúť jednou vetou z pohľadu reči tela, znela by asi takto: nejde o náhodné či nepríjemné stretnutie, ale o situáciu, v ktorej sa obaja aktéri cítia prirodzene a bez napätia. A práve to je často výrečnejšie než akýkoľvek oficiálny komentár. Umelá inteligencia takto presne predpovedala to – čo odhalili najnovšie zverejnené spisy.
