Spor o dušu slovenskej kultúry naberá na obrátkach a stavia proti sebe dva nezlučiteľné svety. Na jednej strane stojí politická požiadavka na umenie ako nekonfliktnú zónu relaxu, na druhej strane umelecká obec, ktorá odmieta mlčať a byť len kulisou pre oddych. Ako informuje web Mediaklik, táto názorová priepasť sa naplno prejavila v nedávnom diskusnom súboji, v ktorom sa objavila šéfka rezortu kultúry Martina Šimkovičová.
Šimkovičová v diskusii na STVR :24 načrtla svoju víziu „čistej“ kultúry. Podľa nej by mali byť umelecké inštitúcie chránené pred politickými vplyvmi a ideológiou. Rezort kultúry pod jej vedením presadzuje líniu, v ktorej umenie slúži predovšetkým ako tmel spoločnosti a útočisko pred každodenným stresom, nie ako aréna pre politický aktivizmus.
Ministerka kriticky reagovala najmä na nedávne aktivity hercov Činohry SND, ktorí priamo z javiska komentovali dianie v rezorte a personálne čistky. Pre Šimkovičovú je takýto prístup neprijateľným narušením diváckeho komfortu. „My ako ministerstvo kultúry máme podporovať všetko, čo spája ľudí, a nie ich rozdeľuje. Takže ak ideme na predstavenie, na činohru, nemôžem si tam vypočuť nejakú ideologickú agitačnú činnosť pár ľudí,“ uviedla rezolútne.
Martina Šimkovičová a jej predstava kultúry
Podľa vládnej perspektívy by divadlo malo byť apolitickou zónou, kde sa divák nemusí obávať konfrontácie s názormi, s ktorými nesúhlasí. Šimkovičová sa zastala tej časti publika, ktorá si za lístok platí kvôli umeleckému zážitku, nie kvôli politickým manifestom. „Oni prišli za kultúrou si oddýchnuť. Oni chcú relax, oni majú plné zuby politiky. Preto idú do divadla,“ zdôraznila ministerka svoju vieru v regeneračnú funkciu umenia.
Proti tejto predstave sa však postavil René Parák (SaS), ktorý v diskusii zastupoval opozičný pohľad na slobodu tvorby. Podľa neho je snaha o „sterilné“ divadlo bez názoru cestou k intelektuálnemu úpadku. Verí, že návštevník divadla by mal byť vyrušený zo svojej komfortnej zóny. „Ja som presvedčený, že divák má chodiť do divadla alebo na umenie rozmýšľať. Má to nejakým spôsobom zaujať, má tam počuť rôzny pluralitný názor,“ kontroval Parák.
Má umenie hladiť alebo má aj hrýzť?
Debata sa tak vyostrila na základnej otázke: má umenie len hladiť alebo má aj hrýzť? Parákova optika nepripúšťa, aby sa umelci tvárili, že svet za múrmi divadla neexistuje. Podľa neho je povinnosťou tvorcov reagovať na aktuálne dianie, a to aj za cenu konfliktu. „Divadlo aj umenie ako také musí vstupovať do diskusie vo verejnom priestore. Aj kritickým spôsobom, aj satirickým spôsobom. Má sa vyjadrovať k politike,“ dodal s presvedčením.
Do tejto názorovej prestrelky razantne vstúpila aj legenda slovenskej divadelnej scény, herečka Eva Pavlíková. Na sociálnej sieti sa jednoznačne zastala práva umenia byť svedomím národa. Pavlíková odmieta predstavu, že by divadlo malo byť len pasívnou zábavou pre unaveného diváka, a pripomenula historickú úlohu dramatickej tvorby.
Jej slová zazneli ako jasné varovanie pred snahami o umlčanie kritického hlasu v kultúre. „Divadlo nastavuje zrkadlo spoločnosti a je odrazom diania v nej. Či už cez metafory, alebo akýmkoľvek spôsobom. Nikdy nesmie byť len bohapustá zábava. Nikdy nebolo apolitické,“ napísala uznávaná umelkyňa, čím priamo spochybnila ministerkine argumenty o potrebe oddychu od politiky.
Konflikt medzi Šimkovičovou a umeleckou obcou tak zostáva otvorený. Zatiaľ čo ministerstvo volá po pokoji a spájaní, umelci pripomínajú, že kultúra, ktorá nereflektuje realitu a neprovokuje k diskusii, stráca svoj zmysel.
