Väčšina tých, ktorí sa stretnú zoči-voči smrti, už nedostanú príležitosť o tom porozprávať. Niektorí však áno. Na sociálnej sieti Reddit sa nedávno objavilo zaujímavé vlákno. Ľudia sa v ňom delili o momenty, keď mali pocit, že čochvíľa vydýchnu naposledy, no nakoniec sa tak nestalo. Poďme si ich pozorne prečítať – a v niektorých prípadoch si z nich aj zobrať ponaučenie.
1. Ako malý som bol doma sám s mladším bratom. Hodil som si do úst jednu z tých okrúhlych žuvačiek a sadol si na rozkladacie kreslo, keď vtom sa zrazu rozložilo a mňa prudko zaklonilo dozadu. Žuvačka mi zapadla do krku a zasekla sa tam. Nedalo sa mi rozprávať, takže som ani nevedel zavolať na brata. Potom mi napadlo, že staršiu pani v dome oproti chodí opatrovať zdravotná sestra.
Rozbehol som sa naprieč záhradou, hlava sa mi točila, nevedel som dýchať. Vošiel som bez zaklopania a našiel sestru aj staršiu pani pofajčievať v kuchyni. V tejto fáze som bol už celý červený, videl som štvormo. Začal som panicky ukazovať smerom na svoje hrdlo… a vtedy z ničoho nič žuvačka vyletela von. Ospravedlnil som sa, že som tam len tak vtrhol, a išiel naspäť domov. Odvtedy som guľatú žuvačku nemal.
2. Počas pôrodu mi zlyhala epidurálka – migrovala až do mozgu, tak sa mi vyvinul akútny Hornerov syndróm. Zrazu sa mi začalo stmievať pred očami, na jedno oko som dokonca nevidela vôbec. Vyskočil mi krvný tlak, a to všetko akurát vtedy, keď som mala začať tlačiť. Toľko som lekárom omieľala, že nevidím, až ma konečne začali brať vážne. Našťastie sa mi zrak po pár hodinách plne vrátil, no aj tak ma to neskutočne vydesilo.
3. Ako 38-ročnému mi diagnostikovali vzácne mozgové ochorenie zvané Moyamoya. Potreboval som dve operácie mozgu a obe boli vysoko rizikové. Prvá mala trvať 10 hodín na jednej strane, druhá, ktorá by sa konala o rok a pol neskôr, 13 hodín na tej druhej. Manželku a deti som na možný výsledok pripravil najlepšie, ako som vedel.
Držal som sa statne, až kým som neležal na operačnej sále. Vtedy som zo strachu, že sa už nezobudím, začal plakať. Sestra mi stisla ruku a povedala, že urobia, čo bude v ich silách. Zavrel som teda oči a predstavoval si manželku a deti. Keby totiž prišlo k najhoršiemu, chcel som, aby boli tým posledným, čo v živote uvidím.
4. Viezli sme sa na malej motorovej loďke podobnej kanoe a mierili k Murchisonovým vodopádom v Ugande, keď sa zrazu za nami rozbehla skupina hrochov. Nebudem klamať, skoro som si naložil do nohavíc. Kapitán „lode“ pridal najviac, ako sa na tej rachotine pridať dalo, no aj tak nás takmer dohnali. Keby sa tak stalo, už by bolo po nás. Nikdy sa nezahrávajte s hrochmi.
5. Pred pár rokmi som – ako veľmi mladá, podotýkam – prekonala srdcový infarkt. So silnou bolesťou na hrudi som sa dotackala do kúpeľne a v zrkadle uvidela svoju tvár. Vyzerala, akoby z nej niekto vycucal všetku farbu. Môj dedko zavolal 112-ku, zatiaľ čo ja som si ľahla na zem, lebo som už nevládala stáť ani chodiť. Príchod záchranárov si už nepamätám, no viem, že moja posledná myšlienka bola: „Tak toto je koniec.“
6. Mal som 13 a kúpal som sa v rieke, v ktorej sa bežne kúpe celé naše mesto. Ako blesk z jasného neba si ma zrazu našiel silný prúd a stiahol ma pod hladinu. Nech som sa snažil, ako som chcel, nevedel som sa z neho vymaniť. „Bože, veď ja sa utopím,“ prebehlo mi hlavou. V tej sekunde prúd pominul a ja som vyplával naspäť nad hladinu. Odtackal som sa na uterák a povedal si, že na dané leto už kúpania stačilo.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
