Malé deti si ešte nevytvárajú vlastné názory a svet vnímajú najmä cez správanie svojich rodičov. To, čo doma vidia každý deň, považujú za normu, pretože to nemajú s čím porovnávať. Fakt, že niektoré domácnosti možno fungujú inak, ide úplne mimo ich radar. Presne takto vyrastali aj títo ľudia z Instagramu, ktorí až po rokoch zistili, že ich „bežné“ zvyky z detstva boli vlastne poriadne netradičné. Pozrime sa na príbehy, ktoré ich o tom presvedčili.
1. Dlhé roky som žil v presvedčení, že mám za otca bývalú hudobnú hviezdu. Tvrdil mi, že kedysi spieval v slávnej kapele s názvom „Dieťa na palube“ a že nálepky s týmto nápisom na autách patria jeho fanúšikom. Až po poriadne dlhej dobe mi došlo, že si zo mňa len robil srandu. Dovtedy pre mňa predstavoval celebritu svetového kalibru.
2. Mama nás doma presvedčila, že slovo prd je strašne neslušná nadávka, ktorú nemožno vyslovovať, inak bude zle. Namiesto toho sme museli používať slovo pup. Aj keď už dávno viem, že je to nezmysel, dodnes ma občas vykoľají, keď niekto predo mnou povie prd nahlas… alebo si nebodaj reálne prdne.
3. Skôr než som sa poriadne naučil plávať, mama ma obliekla do záchrannej vesty, priviazala na ňu špagát a hodila ma do rieky. Potom ma tam veselo „venčila“ ako psa na vôdzke, vraj len pre zábavu. Až po rokoch mi došlo, že väčšina detí sa plávať učila o niečo normálnejším spôsobom.
4. V rozprávkach na dobrú noc nefigurovali žiadni draci ani ježibaby, ale vždy ten istý záporák – sebecký správca bytovky, ktorého nikto nemal rád. Dlho som si myslela, že je to úplne normálne, až kým som nezistila, že iné deti zaspávali pri bubákoch a strašidlách, nie pri domovníkovi. Moja mama skrátka s tým naším len nemala dobré vzťahy.
5. Na obed nás rodičia nevolali krikom, ale lodným zvonom. Už ich prestalo baviť naháňať nás po dome a donekonečna vykrikovať, že je hotovo, tak otec jednoducho namontoval na stenu zvon. Odvtedy to fungovalo bez problémov. A vo mne sa dodnes pri každom zazvonení automaticky ozve hlad.
6. Keď mama nemala energiu ani chuť stáť pri sporáku, vytiahla náš rodinný „luxusný pokrm“ – párok s kečupom zabalený do tortilly. My sme to považovali za vrchol gastronómie a vôbec nám nenapadlo, že ide len o rýchlu záchranu pred hladom. Milovali sme to. A pravda je, že aj dnes si túto detskú pochúťku občas s radosťou doprajem.
7. Po každom vajíčku sme doma museli škrupinu rozdrviť doslova na prach, aby ju vraj nemohla použiť čarodejnica ako loďku. Dnes mám 33 rokov, bývam sama… a automaticky to robím stále, hoci viem, že je to úplná hlúposť.
8. V našej rodine existoval fenomén s názvom Deň spievania. Nikdy sme netušili, kedy nastane, no keď prišiel, komunikovalo sa výlučne spevom. Ak niekto prehovoril normálne, rodičia ho jednoducho ignorovali. A tak sme vždy rýchlo pochopili, že je ten deň. Keď som to po rokoch spomenula manželovi, tváril sa, akoby ma pri ňom práve vysadili mimozemšťania.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
