Deväťdesiate roky na Slovensku a vyrastanie v tomto čase malo svoju vlastnú atmosféru. Bolo to obdobie chaotické, hlučné, trochu divoké, ale pre mnohých aj nezabudnuteľné. Kto vyrastal v 90. rokoch, ten si pamätá svet bez smartfónov, bez Wi-Fi a bez sociálnych sietí. Informácie sa šírili ústne, zábava bola fyzická a každý nový technologický výstrelok pôsobil ako malý zázrak.
Detstvo v 90. rokoch sa odohrávalo medzi panelákmi, školskými dvormi, televízormi s vypuklou obrazovkou a nekonečnými cestami do Jednoty. Bola to éra, keď stačila jedna kazeta, jedno Tamagoči a pár kamarátov – a program na celý deň bol vybavený.
Jednota, treska a plastové tašky
Nákupy v 90. rokoch neboli rýchla záležitosť. Neexistovali samoobslužné pokladne, aplikácie ani donášky. Išlo sa do Jednoty, kde sa stálo v rade a čakala sa „teta za pultom“.
Typický nákup obsahoval:
- tresku v majonéze
- rožky v papierovom vrecku
- malinovku v skle
- čokoládku Kofila
- horalky
- igelitku, ktorú si doma šetril
Mnohé veci sa vážili ručne a ceny sa lepili nálepkou. Deti často stáli pri pulte a hypnotizovali sladkosti, kým rodičia riešili nákup. A keď si dostal lízatko, bol to malý sviatok.
Tamagoči, Pogy a prvé technologické zázraky
Keď sa objavilo Tamagoči, bol to absolútny hit. Malý plastový „vajíčkový“ prístroj znamenal zodpovednosť, prestíž aj stres. Kto mal Tamagoči:
- vstával v noci, aby ho nakŕmil
- riešil ho cez vyučovanie
- plakal, keď „zomrel“
- závidel spolužiakom lepší model
Okrem toho fičali Pogy, kartičky, jojo, Game Boye a prvé walkmany. Každá nová hračka sa dedila, požičiavala a vymieňala. Technológie boli vzácne. Keď niekto dostal nejakú novú elektronickú „hračku“, stal sa na chvíľu hviezdou triedy.

VHS, večerníček a nahrávanie z televízie
Televízia bola hlavným zdrojom zábavy. Program sa neprispôsoboval tebe – ty si sa prispôsoboval jemu. Ak si chcel niečo pozerať, musel si:
- sledovať TV program
- čakať na správny čas
- nahrať to na VHS
- dúfať, že niekto neprepíše kazetu
Kazety boli poklady. Na jednej bol film, rozprávka, reklamy aj kus iného programu. Všetko pokope. Videopožičovne boli chrámom zábavy. Vybrať si film na víkend bol rituál. A keď kazeta nešla pretáčať, bol problém.

Paneláky, dvory a detstvo vonku
V 90. rokoch sa deti nevolali domov cez mobil. Volalo sa z balkóna. Vety ako „Poď domov!“ a „Ešte päť minút!“ bolo počuť na každom sídlisku. Detstvo sa odohrávalo vonku, kde sa hral futbal medzi panelákmi, bicyklovalo sa bez prilby, skrývalo sa medzi bytovkami, preliezky boli bojom o holý život, z pieskovisiek si si nosil piesok vždy až domov, kam si išiel až vtedy, keď sa zotmelo. Internet nahrádzali kamaráti. A nuda bola motorom kreativity.
Internet? Len pre vyvolených
Koncom 90. rokov sa začal objavovať internet. Pomaly, hlučne a draho. Dial-up znamenal:
- pískanie modemu
- blokovanú pevnú linku
- hnev rodičov
- časové limity
Stránky sa načítavali minúty. Chatovanie bolo zázrakom, email exotikou. Kto mal internet doma, ten bol „boháč“.
Hoci boli 90. roky na Slovensku chaotické, neprehľadné a často nekomfortné, mali jednu výhodu: boli jednoduchšie. Bolo menej tlaku, menej porovnávania a viac prítomnosti v aktuálnom momente. Vytvárali sme si množstvo zážitkov v offline svete. Všetko bolo naozaj, život sa odohrával tu a teraz.





















