Známy harvardský astrofyzik Avi Loeb vo svojej najnovšej eseji varuje, že ľudstvo sa ocitlo na nebezpečnej križovatke. Podobne ako svaly ochabujú, keď namiesto chôdze využívame len dopravu, naše kognitívne schopnosti podľa neho začínajú krpatieť pre nadmerné spoliehanie sa na platformy ako ChatGPT či Gemini.
Situácia v akademickom prostredí je podľa neho natoľko vážna, že jediným spoľahlivým spôsobom, ako dnes otestovať skutočné vedomosti študentov, je izolovať ich počas skúšok do Faradayovej klietky (pozn. red.: ide o uzavretý priestor, ktorý vďaka vodivému materiálu izoluje svoj vnútrajšok pred účinkami vonkajšieho elektrického a magnetického poľa).
Loeb sa zamýšľa nad slávnym výrokom Reného Descarta „Myslím, teda som“. Zatiaľ čo v 17. storočí bola dôkazom existencie ľudská vedomá myšlienka, dnes sa naša digitálna stopa stáva väčšou než tá v našom vlastnom mozgu. Umelá inteligencia spracováva dáta o nás rýchlejšie, než to dokážeme my sami. Vedec varuje, že sa blížime k bodu, kedy našu existenciu nebude definovať vnútorné myslenie, ale interakcia s algoritmami.
Pasca virtuálnych svetov a falošných identít
Astrofyzik poukazuje na obrovské riziko substitúcie reality dezinformáciami. AI agenti dokážu vytvoriť takmer dokonalé digitálne kópie našej identity, čo môže viesť k úplnej strate dôvery v online priestore:
- Zoznamovacie aplikácie: Stratia legitimitu, pretože AI vygeneruje nielen lichotivé fotky, ale aj pútavé (hoci falošné) príbehy.
- Veda a výskum: Seriózne štúdie môžu byť zaplavené „halucináciami“ – vymyslenými dátami a analýzami, ktoré vyprodukovali stroje.
- Osobné skúsenosti: Samotný Loeb sa stal obeťou AI, keď podvodné YouTube kanály zneužili jeho obraz a hlas na šírenie vedeckých nezmyslov, s ktorými nesúhlasí.
Hrozba „AI psychózy“
Jedným z najvážnejších bodov Loebovho textu je koncept AI psychózy. Ide o stav, kedy neustále potvrdzovanie našich názorov zo strany chatbotov vedie k úplnému odtrhnutiu od reality. Navyše, ak sa AI začne učiť z dát, ktoré sama vytvorila (takzvaný „AI slop“), chyby a dezinformácie sa budú znásobovať v nekontrolovateľnej špirále.
Hoci Loeb zasvätil kariéru hľadaniu mimozemského života, k umelej inteligencii je skeptický. Považuje ju za „cudziu inteligenciu“ len v zmysle technológie (kremíkové čipy namiesto krvi), no prirovnávať ju ku kráse ľudskej mysle je podľa neho ako „dávať rúž na prasa“.

Oveľa viac ho fascinuje potenciál objavenia skutočnej inteligencie z iných hviezd. Argumentuje tým, že zatiaľ čo naše AI sú trénované na dátach obmedzených len na Zem, skutoční mimozemšťania by disponovali znalosťami z omnoho širšieho medzihviezdneho priestoru.
Fermiho paradox: Pohltila ich technológia?
V závere Loeb odpovedá na známu otázku fyzika Enrica Fermiho: „Kde všetci sú?“. Jeho odpoveď je mrazivá. Možno civilizácie vo vesmíre neprežijú dlho po tom, čo objavia počítačovú vedu. Možno jednoducho „prišli o rozum“ pre vlastné výtvory umelej inteligencie a zanikli skôr, než stihli kolonizovať vesmír.





















