Život v bezpečnom objatí slovenskej metropoly sa môže zdať pokojný, no pre Iráncov žijúcich v zahraničí je realita posledných týždňov plná úzkosti. Zatiaľ čo my v Bratislave riešime bežné pracovné povinnosti, oni každú minútu kontrolujú správy z domova, kde internetové ticho striedajú správy o útokoch a nepokojoch.
Rozprávali sme sa s Iránkou Sepideh Hassankhani Dolatabadi (36) žijúcou na Slovensku o tom, aké je to sledovať osud svojej vlasti z diaľky, či je v kontakte so svojimi blízkymi a akú budúcnosť si praje pre Irán.
So Sepideh som sa prvýkrát stretla a rozprávala v roku 2023, keď organizovala v Bratislave zhromaždenia na podporu protestujúcich v Iráne. Boli reakciou na smrť mladej ženy Mahsi Amini, ktorú zadržala iránska mravnostná polícia pre nesprávne nasadený hidžáb. Mahsa zomrela po pár dňoch v nemocnici.
V marci roku 2024 vyšetrovacia komisia OSN potvrdila, že smrť 22-ročnej Mahsy Amini z roku 2022 bola priamym dôsledkom fyzického násilia, ktorému ju vystavila iránska mravnostná polícia, informovalo BBC. Irán síce zodpovednosť dlhodobo odmieta a smrť pripisuje zdravotným problémom, no správa OSN hovorí o jasných dôkazoch traumy spôsobenej bitkou.
Aktuálne prebieha na Blízkom východe konflikt medzi Iránom a Izraelom s USA. Avšak do vojny, ktorú vyvolali americké a izraelské údery na Irán, sa vojensky – v podobe paľby, obrany alebo tichej podpory – zapája najmenej 20 štátov, informoval v utorok spravodajský portál Axios. Konflikt podľa portálu nie je treťou svetovou vojnou, no svet sa k nej dostal zrejme najbližšie než kedykoľvek za posledné desaťročia, píše TASR. Konflikt na Blízkom východe si vyžiadal stovky obetí, spôsobil vysídlenie státisícov ľudí a prispel k prudkému rastu cien ropy.
Ako vníma aktuálnu situáciu vo svojej domovskej krajine Sepideh, sa dozvieš v nasledujúcich riadkoch.
Izolácia a minútové telefonáty
Situácia s komunikáciou je momentálne kritická. „Cez sociálne siete sa s rodinou ani priateľmi vôbec nespojíme. Hovory alebo SMS správy z našej strany sú blokované,“ vysvetľuje. Spojenie je jednostranné a veľmi krehké. „Môžu nám zavolať len oni, aj to len nakrátko – zvyčajne menej ako minútu – len aby nám dali vedieť, že sú v poriadku. Snažím sa s nimi hovoriť každých pár dní, aby som mala istotu, že žijú.“
Pre túto informačnú blokádu sa, paradoxne, o dianí vo vlastnom meste dozvedá skôr z médií než od blízkych. „Napríklad o útoku v našom meste som sa dozvedela až zo správ,“ dodáva. Atmosféra v krajine je podľa nej zmesou protichodných emócií: „Ľudia prežívajú obrovské obavy o budúcnosť a svoje životy, no zároveň je tam nádej, že táto situácia prinesie zmenu režimu. Mieša sa to však so smútkom za nevinnými obeťami a politickými väzňami.“
Uprostred neustálych konfliktov a útokov
Irán je dlhodobo vnímaný ako ohnisko napätia na Blízkom východe. Islamská republika roky podporuje skupiny ako Hamas, Hizballáh či ozbrojencov v Jemene a Iraku, opisuje Sepideh.
„Obyčajní ľudia sa nechtiac ocitli uprostred neustálych konfliktov a útokov. To, čo chceme, je jednoducho normálny život, presne taký, ako majú ostatní. Veríme, že ak padne Islamská republika, napätie na Blízkom východe poľaví, pretože finančná podpora týchto skupín sa pravdepodobne skončí,“ uviedla Sepideh.
Dvojitý život v Bratislave
Pre cudzinca je náročné pochopiť vnútorný rozpor, ktorým prechádza komunita Iráncov u nás. Správy zo zahraničných iránskych kanálov prichádzajú okamžite, no sú v ostrom kontraste s oficiálnou štátnou propagandou, ktorej sa nedá veriť. Ako to balansuje Sepideh a kedy bola naposledy doma?
„Som rada, že sa pýtate na to, ako tu balansujem osobný život. Mám pocit, že nikto okrem nás Iráncov nedokáže úplne pochopiť, čo prežívame. Musíme chodiť každý deň do práce, robiť si svoju robotu, akoby sa nič nedialo. Musíme sa usmievať, ísť s kolegami na kávu a správať sa normálne. Je to nesmierne ťažké.“
Naposledy bola doma v decembri 2025, práve keď začali protesty. „Hoci bola situácia veľmi náročná, najmä pre vypnutý internet, byť v tom čase obklopená rodinou a priateľmi bolo o niečo menej deprimujúce.“
My nie sme náš režim
Na otázku, čo by si priala, aby Slováci či Európania lepšie chápali, odpovedá jasne. Prvým bodom je rozlišovanie medzi ľuďmi a vládou, v čom podľa nej nastal za posledné roky veľký posun vpred. Druhým bodom sú rozporuplné pocity z vojenských konfliktov.
„Mnohí si myslia, že sa z vojny tešíme. Je ťažké vysvetliť, že sme šťastní a smutní zároveň. Islamská republika nepatrí do Iránu – je to skôr tak, akoby našu krajinu okupovala ideologická vojenská skupina. Takže sme radi, ak sú ich vojenské základne zničené, ale zároveň je to stále naša zem, naša vlasť.“
Vízia slobodnej budúcnosti
Pokiaľ bude vojna pokračovať, situácia sa bude len komplikovať. Jej vízia pre Irán však zostáva jasná a optimistická: „V prvom rade dúfam, že Islamská republika odstúpi a vráti krajinu ľuďom. Budúcnosť Iránu vidím ako slobodnú krajinu, kde si vládu zvolíme v spravodlivom a bezpečnom referende. Mala by to byť budúcnosť bez konfliktov – či už medzi Iránom a inými krajinami, alebo medzi rôznymi etnickými skupinami v rámci krajiny. Všetci sme Iránci a po toľkých rokoch útlaku urobíme všetko pre to, aby Irán opäť rozkvital.“
