Geopolitické napätie ohľadom atómových zbraní neustále rastie. Rusko len nedávno zverejnilo zoznam 15 amerických miest, ktoré pocítia jeho silu ako prvé. Američania s touto východnou veľmocou vlastnia vyše desaťtisíc jadrových hlavíc a medzi vlastníkov týchto existenciu ničiacich nástrojov patrí aj Čína, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, India, Izrael, Pakistan a Severná Kórea.
Pri pomyslení na to, že toľké krajiny vlastnia najničivejšie zbrane na celom svete, by človeka mohol prepadnúť pocit, že nikto hádam žiadnu z nich nepoužije, lebo by to predstavovalo automatický koniec hry pre nás všetkých. Bohužiaľ, geopolitické napätie stúpa a vízia atómového hríbu je stále bližšie.
Preto sme sa rozhodli, že sa pozrieme na jeden z filmov, ktorý by sa mal dnes premietať každému, kto si z jadrového konfliktu uťahuje. Existuje veľa filmov, ktoré skúmajú rôzne aspekty použitia jadrovej zbrane.
Či už nepokoj a politické konflikty vedúce k jej použitiu, alebo, ako v prípade hollywoodskeho Oppenheimera, jej následky na jedného muža. Existuje však málo snímok, ktoré sa na vplyv výbuchu takejto bomby pozerajú z pohľadu obyčajných ľudí. Dovolíme si povedať, že žiadna snímka to nerobí lepšie, drsnejšie a realistickejšie než britský film Threads.
Snímka Threads sleduje úpadok po výbuchu
Film Threads z roku 1984 nie je len obyčajným katastrofickým dielom; je to pravdepodobne najmrazivejšia a najrealistickejšia vízia jadrovej apokalypsy, aká bola kedy natočená. Britská stanica BBC ním v čase vrcholiacej studenej vojny šokovala svet, keď namiesto hollywoodskeho pátosu ponúkla surový, dokumentárnym štýlom ladený pohľad na to, čo by sa stalo s modernou civilizáciou po dopade atómových bômb.
Dej sa odohráva v priemyselnom anglickom meste Sheffield. Sleduje osudy niekoľkých skupín ľudí, no najväčší priestor získava dvojica mladých milencov Ruth a Jimmy. Tí plánujú spoločnú budúcnosť po nečakanom otehotnení a ich každodenné starosti o bývanie a svadbu tvoria ostrý kontrast k politickému napätiu v pozadí, ktoré sa odohráva kdesi ďaleko.
Divák sleduje, ako sa krehké sociálne väzby – tie pomyselné „vlákna“, ktoré držia spoločnosť pokope – začínajú trhať pod tlakom globálneho konfliktu, o ktorom bežní občania vedia len z útržkovitých správ v rádiu. Snímka sa však týmto len rozbieha, pretože niekde pred štvrtinou nastáva vzdialený výbuch a rozbieha sa kvílivé a trpké šialenstvo.
Dokumentárny štýl, ktorý sa ťažko sleduje
Sila filmu spočíva v jeho pomalom, takmer mechanickom budovaní napätia. Vidíme panické nákupy v obchodoch, narýchlo budované kryty z matracov a dverí podľa vládnych letákov „Protect and Survive“ a rastúcu bezmocnosť miestnej samosprávy.
Keď napokon dôjde k samotnému útoku, film neponúka hrdinské činy, ale čistý, paralyzujúci teror. Sheffield sa stáva cieľom kvôli blízkosti oceliarní a vojenských základní a v priebehu sekúnd sa život tisícov ľudí mení na popol a trosky. Tí, čo prežijú, sú ponechaní v rukách sivého a kyslého osudu.
Samotný jadrový útok je zobrazený s klinickou presnosťou. Režisér Mick Jackson a scenárista Barry Hines konzultovali detaily s poprednými vedcami, lekármi a stratégmi. Výsledkom sú scény, ktoré ukazujú ničivý tepelný záblesk, tlakovú vlnu trhajúcu budovy a následný rádioaktívny spad.
Film sa nevyhýba ani zobrazeniu najhorších fyzických utrpení – od oslepnutia cez popáleniny až po smrteľnú chorobu z ožiarenia, pričom všetko je snímané bez akéhokoľvek prikrášľovania či filmových filtrov.
Výbuch je katastrofou, úpadok je apokalypsou
Jedným z najdesivejších aspektov projektu je zobrazenie totálneho rozpadu spoločenských hodnôt. Po útoku prestáva existovať zákon, zdravotníctvo aj zásobovanie. Vidíme lekárov, ktorí nemajú lieky, policajtov, ktorí namiesto pomoci strieľajú hladujúcich, a rodiny, ktoré sa obracajú proti sebe v boji o kúsok kontaminovaného jedla.
Film bol jedným z prvých, ktorý do popkultúry priniesol vedecký koncept nukleárnej zimy. Mesiace po útoku sa svet ponára do tmy a mrazu, pretože dym z horiacich miest blokuje slnečné lúče. Úroda hnije v zemi, zvieratá umierajú a preživší sú nútení k ručnej práci na políčkach, ktoré sú neúrodné.
Príbeh tu nekončí po pár mesiacoch, ale sleduje úpadok ľudstva roky po katastrofe, keď sa svet mení na stredovekú pustatinu bez technológií a nádeje na obnovu. Rádioaktivita z ľudí spravila chorých čudákov pripomínajúcich svet z filmu Mad Max.
Mimoriadne silným prvkom je zobrazenie mentálneho úpadku novej generácie detí narodených do trosiek. Tieto deti vyrastajú bez škôl, v neustálom hlade a strachu, čo vedie k ich kognitívnej degradácii. Ich reč sa stáva primitívnou, slovná zásoba sa obmedzuje na základné potreby a historické vedomosti o svete „predtým“ miznú. Film tak naznačuje, že nejde len o stratu budov a infraštruktúry, ale o totálny zánik ľudskej kultúry a intelektuálneho dedičstva.
Hrôzostrašný koniec filmu Threads
Záver snímky sa nesie v duchu, ktorý pôsobí devastačne, ale zároveň aj veľmi osobne. Jedna zo ženských postáv ide porodiť dieťa, ktoré bolo splodené vo svete postihnutom jadrovou zbraňou. Vieš si asi predstaviť, aké hrôzy sa udejú v plesnivej a poloopustenej klinike.
Do vzniku filmu vložila BBC obrovské úsilie. Režisér Mick Jackson strávil rok štúdiom správ o jadrovej vojne a konzultáciami s expertmi vrátane Carla Sagana. Cieľom bolo vytvoriť niečo, čo bude pôsobiť ako dokumentárny film z budúcnosti.
Herci boli prevažne neznáme tváre, aby sa zvýšila autenticita, a maskéri využívali najnovšie lekárske poznatky o tepelných zraneniach. Celkový rozpočet bol na televízne pomery skromný, no kreatívne využitie archívnych záberov a praktických efektov vytvorilo vizuál, ktorý pôsobí desivejšie než dnešné CGI.
