5 slovenských zvykov, ktoré boli zero waste skôr, než sme tomu dali anglický názov

Možno by nám v debate o zero waste pomohlo menej trendových slov a viac obyčajného sedliackeho rozumu.


Dnes si kupujeme štýlové plátenky, voskové obrúsky a sklenené dózy, aby sme žili udržateľnejšie. Naši rodičia a starí rodičia pritom mnohé z týchto vecí robili úplne prirodzene. Nie preto, že to bolo trendy. Jednoducho preto, že nič nevyhadzovali zbytočne.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Kým sme objavili „zero waste“, stará mama už dávno vedela, ako na to. Dnes to má pekný názov. Zero waste. Minimal waste. Udržateľný životný štýl. Na sociálnych sieťach to vyzerá čisto, esteticky a premyslene. Sklenené poháre majú rovnaké etikety. Vrecúška na ovocie ladia s kuchyňou. Kompostér má dizajn.

Lenže na Slovensku sa mnohé z týchto „nových“ princípov žili dávno predtým, než ich niekto pomenoval po anglicky. Nie v hipsterských bytoch – v panelákoch, dedinských domoch, komorách aj pivniciach. Naši starí rodičia nepoznali ekologické hashtagy. Poznali však hodnotu jedla, oblečenia, pohárov aj obyčajnej igelitky.

Nič sa nevyhadzovalo len preto, že to už raz poslúžilo. Veci dostali druhý život. Potom tretí. A niekedy aj štvrtý. To, čo dnes považujeme za uvedomelý prístup, bolo kedysi úplne normálne. Možno menej fotogenické, no o to praktickejšie. Tu je päť slovenských zvykov, ktoré boli zero waste dávno predtým, než sme im dali moderný názov.

1. Poháre sa nikdy nevyhadzovali

Kto vyrastal na Slovensku, ten to pozná. Kúpil sa kompót, horčica, džem či uhorky a obal neskončil v koši. Pohár sa umyl. Viečko sa odložilo. A potom sa čakalo, na čo sa zíde.

Do jedného išla masť. Do druhého čaj. Do tretieho klince, skrutky či gombíky. V sezóne sa zrazu všetky vytiahli a plnili sa marhuľami, slivkami, lečom alebo zaváraninou. Nikto nepotreboval sadu drahých dóz z lifestylového obchodu. Stačilo pár pevných sklenených pohárov a polica v komore.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU
Shutterstock

2. Igelitka mala dlhší život než niektoré vzťahy

Dnešná plátená taška je symbolom ekologického zmýšľania. Kedysi túto rolu plnila obyčajná igelitka. Nie jedna. Desiatky. Každá domácnosť mala svoju legendárnu tašku plnú ďalších tašiek. Bola schovaná v skrinke, zásuvke alebo zavesená na kľučke. A nikto sa nad tým nepozastavoval.

Igelitka sa používala znova a znova. Na nákup. Na desiatu. Na prenášanie vecí. Na mrazenie chleba. Na zabalenie topánok na výlet. Keď sa natrhla, ešte chvíľu slúžila doma. Až keď bola naozaj na odpis, skončila ako vrece do koša.

3. Zo zvyškov sa varilo, nič sa nevyhadzovalo

Dnes máme názvy ako food waste, meal prep či zachraňovanie potravín. Kedysi sa tomu hovorilo úplne jednoducho – škoda vyhodiť.

Z nedeľného mäsa bola v pondelok nátierka alebo rizoto. Zo staršieho chleba vznikli hrianky, žemľovka alebo strúhanka. Zemiaky z obeda sa večer opiekli na panvici. Mäkké jablká išli do koláča. Vývar sa nevaril preto, že je práve trendy. Varil sa preto, lebo sa zužitkovalo všetko. Práve tu máme dnes veľký priestor na návrat k starému rozumu.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

4. Oblečenie sa opravovalo a posúvalo ďalej

Roztrhnuté nohavice kedysi neznamenali automaticky cestu do koša. Chýbajúci gombík nebol dôvod kúpiť nový kabát. Svetre sa plátali. Ponožky sa zašívali. Bundy sa dedili po súrodencoch. Detské veci kolovali po rodine, susedoch aj známych.

Dnes tomu hovoríme second hand kultúra alebo cirkulárna móda. Kedysi to bola obyčajná súčasť života. Oblečenie malo hodnotu. Staré tričko sa ešte zmenilo na pyžamo. Potom na handru. A až potom definitívne doslúžilo. Každý kus látky sa snažil niečo vydržať.

Shutterstock

5. Všetko malo svoje miesto aj ďalšie využitie

Slovenská domácnosť kedysi fungovala ako malý ekosystém. Nič neexistovalo len na jeden účel. Starý chlieb dostali sliepky. Šupky zo zeleniny šli do polievky alebo na kompost. Zvyšný tuk sa odložil. Kartón poslúžil v pivnici. Staré uteráky sa zmenili na handry. Krabice sa nevyhadzovali, lebo sa mohli hodiť na sťahovanie, uskladnenie alebo vianočné ozdoby.

Dnes sa často smejeme na tom, že naši rodičia odkladajú „každú hlúposť“. Pravda je, že za tým bol systém. Nebol dokonalý. Niekedy skĺzol do preplnených skríň a legendárnej vety „to sa ešte zíde“. No vo svojom základe mal logiku. Ľudia vedeli, že vec nemusí skončiť po prvom použití.

Zero waste po slovensky: Takto naši starí rodičia žili udržateľne dávno predtým, ako to bolo trendy

Mohlo by ťa zaujímať:

Zero waste po slovensky: Takto naši starí rodičia žili udržateľne dávno predtým, ako to bolo trendy

Moderný svet nás naučil pohodliu. Niekedy až príliš. Kúpime, použijeme, vyhodíme, objednáme ďalšie. Starý slovenský spôsob bol pomalší. No aj rozumnejší. Veciam dával čas aj hodnotu.

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Je vtipné, že mnohé rady o udržateľnosti dnes pôsobia ako objav. Nos vlastnú tašku. Využi zvyšky. Kupuj menej. Opravuj veci. Skladuj rozumne. Na Slovensku to dlho nebol lifestyle obsah. Bola to realita.


Tagy:
Sledujte nás na Google Správy
Nenechajte si ujsť žiadne dôležité novinky.
Sledovať
Po otvorení kliknite na hviezdičku Sledovať
REKLAMA
Veronika Kislan
Som Veronika Kislan (predtým Kužmová) z východu Slovenska a som na to hrdá. Vyštudovala som editorstvo a získala vydavateľskú prax, pričom mojím snom je raz zeditovať knihu, ktorá získa Nobelovu cenu.Zaujímam sa o zdravý životný štýl a rada cvičím, aby som si potom mohla dopriať svoju druhú najobľúbenejšiu činnosť – jesť. Mojím cieľom je prinášať čitateľom zaujímavý a inšpiratívny obsah.
Najčítanejšie
Podobné