Mnohí ľudia si myslia, že pes varuje až vo chvíli, keď začne vrčať alebo štekať. Pravda býva iná. Pes väčšinou komunikuje nepohodu oveľa skôr. Robí to telom, pohľadom aj drobnými gestami, ktoré si človek ľahko pomýli s pokojom, hanblivosťou či neposlušnosťou.
Pes nepotrebuje hlasný prejav, aby dal najavo, že mu niečo prekáža. Stačí mu postoj tela, napätie v tvári, pohyb chvosta či spôsob, akým sa odvráti. Práve v tom robí veľa ľudí chybu. Čakajú na veľký signál. Na štekot. Na vrčanie. Na zjavný výbuch. Lenže vrčanie často neprichádza ako prvé varovanie. Prichádza až vtedy, keď predchádzajúce signály nikto nevnímal.
1. Olizuje si ňufák, aj keď nemá jedlo
Toto patrí medzi najčastejšie prehliadané signály. Krátke olíznutie ňufáka pôsobí nenápadne. Najmä ak netrvá dlho. No práve to býva jeden z tichých prejavov stresu.
Pes si môže olízať ňufák v situácii, ktorá mu nie je príjemná. Napríklad keď sa nad neho človek nakláňa, keď ho objíma dieťa, keď na neho niekto tlačí počas fotenia alebo keď sa ocitne v hlučnom prostredí. Takýto signál neznamená agresiu. Znamená napätie.
2. Zíva, hoci nie je unavený
Zívanie si ľudia spájajú s ospalosťou. U psa však nemusí ísť len o únavu. Veľmi často ide o spôsob, ako uvoľniť stres. Ak pes zíva v čakárni, pri návšteve, počas výcviku alebo vo chvíli, keď sa okolo neho deje priveľa vecí naraz, môže tým hovoriť, že už toho má dosť.
3. Chvost sa hýbe, no pes nie je v pohode
Toto patrí medzi najväčšie mýty. Ľudia si myslia, že vrtiaci chvost automaticky znamená radosť. Neznamená. Chvost ukazuje vzrušenie a aktiváciu. No nehovorí vždy, či ide o pozitívny alebo negatívny stav. Pes môže vrtieť chvostom aj v strese, v neistote alebo v napätí. Dôležitý je celý obraz, teda to, ako drží telo, ako má postavené uši, aký má pohľad. Či je uvoľnený alebo stuhnutý.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
