Každá slovenská posilka je trochu iná. Niekde hrá hlasná hudba, inde znie len cvakanie strojov a občasné „ideš, ideš“. Niekde sa cvičí potichu, inde má človek pocit, že sa ocitol na natáčaní motivačného videa. Jedna vec sa však nemení. Typy ľudí.
Slovenská posilňovňa nie je len miesto, kde sa cvičí. Je to malý sociálny ekosystém, v ktorom sa pravidelne opakujú tie isté charaktery. Stačí vojsť dnu a okamžite vieš, koho stretneš. Niektorí prišli makať. Niektorí sa prišli rozprávať. Niektorí si prišli urobiť dve fotky, tri grimasy a jeden symbolický drep. A všetci spolu vytvárajú atmosféru, ktorú pozná každý, kto už niekedy držal permanentku v ruke.
Tu sú typy ľudí, ktorých v slovenskej posilke stretneš takmer vždy.
1. Ten, čo kričí, akoby dvíhal auto
Tento človek je legenda každej posilky. Ešte si sa ani poriadne nerozcvičil a už z opačného rohu počuješ zvuk, ktorý znie ako kombinácia bojového výkriku, pôrodu a pokusu o exorcizmus. Otočíš sa a zistíš, že pán v tielku práve dvíha niečo ťažké. Veľmi ťažké. Alebo aspoň tak to chce, aby si si myslel.
Každé jedno opakovanie sprevádza výkon na úrovni divadelnej scény. Nádych, rev, buchnutie činiek, dramatický pohľad do zrkadla. A Najlepšie na tom je, že tento typ človeka býva často úplne presvedčený, že je to normálne. A možno aj je. Len nie pre zvyšok miestnosti.
2. Ten, čo sa prišiel hlavne odfotiť
Tento typ zvyčajne neprichádza do posilky bez plánu. Vie presne, kde je najlepšie svetlo. Vie, pri ktorom zrkadle najlepšie vynikne ruka. Vie, ako sa postaviť, ako zatiahnuť brucho a ako držať mobil tak, aby fotka vyzerala „náhodne“, hoci za ňou je sedem pokusov a drobná existenčná kríza.
Tréning? Áno, aj ten sa občas udeje. No najprv treba dokumentovať realitu. Selfie pred tréningom. Selfie počas tréningu. Selfie po tréningu. Potom detail shakeru, tenisky, hodinky, pot v správnom uhle a caption v štýle „bez výhovoriek“.
3. Ten, čo obsadí lavičku a už sa z nej nepohne
Lavička je v posilke niečo ako ležadlo pri bazéne. Kto ju získa, ten ju nepustí. Tento človek si sadne, rozloží si veci, položí si uterák, mobil, fľašu, slúchadlá, možno aj dušu a tvári sa, že daný priestor patrí jemu najmenej do konca tréningu.
Medzi sériami necvičí. Medzi sériami žije. Odpíše na správy. Pozrie si sociálne siete. Zamyslí sa nad životom. Pozrie do zrkadla. Urobí si jednu sériu. A znovu si sadne. Keď sa ho spýtaš, koľko mu ešte ostáva, odpovie ti vetou, ktorá vie zabolieť. Ešte mám.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
