Ježiš Kristus a jeho veľké filmové pokušenie: Ako sa Hollywoodu podarilo rozpútať svätú vojnu naprieč celým svetom

V dejinách kinematografie existuje len málo diel, ktoré by dokázali vyvolať takú vlnu nenávisti, politického tlaku a fyzického násilia ako snímka Martina Scorseseho Posledné pokušenie Krista z roku 1988. Pre režiséra, ktorý vyrastal v tieni katedrál v talianskej časti New Yorku a kedysi vážne uvažoval o kňazstve, to nemalo byť rúhanie.

Mal to byť jeho najúprimnejšie vyznanie viery a pokus o pochopenie duality Krista. Namiesto toho sa dočkal verejného odsúdenia, násilných protestov a dlhodobého tlaku na jeho profesionálny aj osobný život. Toto je príbeh filmu o Ježišovi Kristovi, ktorý proti svojmu režisérovi obrátil takmer celý svet.

Genéza posadnutosti: Zakázaná kniha a prekliaty scenár

Všetko sa začalo v roku 1972, keď herečka Barbara Hershey podala Scorsesemu na pľaci filmu Boxcar Bertha ošúchaný výtlačok románu od Nikosa Kazantzakisa. Scorsese bol v tomto období ešte mladý rojko a jeho zlaté časy, počas ktorých natočil filmy ako Taxikár, Mean Streets či Goodfellas, sa ešte len blížili.

Kniha bola taká kontroverzná, že ju Vatikán okamžite zaradil na Index Librorum Prohibitorum (zoznam zakázaných kníh) a autorovi bolo po smrti v roku 1957 odopreté pochovanie na kresťanskom cintoríne.

Scorsese knihu neprečítal len ako príbeh, ale ako teologickú výzvu: Môže byť Boh skutočne spasiteľom, ak nezažil strach, pochybnosť a telesnú túžbu presne tak ako my? Ak by Kristus neprežíval pokušenie tak, ako ho prežívame my, jeho obeta na kríži by nemala žiadnu váhu.

Tento teologický nepokoj v Scorsesem dozrieval celé desaťročie. Režisér trpel pocitom viny, ktorý mu vštiepil katolicizmus, a v Kazantzakisovom texte našiel spôsob, ako sa s ním vyrovnať. Pre Scorseseho nebol Ježiš „vzdialeným kráľom“, ale niekým, koho trápili rovnakí psychologickí démoni ako postavy v jeho predchádzajúcich filmoch – od Taxikára po Zúrivého býka.

Scenárista Paul Schrader, odchovaný v prísnom kalvinizme, dodal príbehu drsný, ba až asketický tón, čím sa vytvorila výbušná zmes talianskeho katolicizmu a protestantskej prísnosti.

Natáčanie plné komplikácií

Natáčanie v Maroku v roku 1987 prebiehalo v podmienkach, ktoré pripomínali skutočné náboženské vyhnanstvo. Martin Scorsese disponoval rozpočtom len 7 miliónov dolárov, čo ho nútilo k extrémnemu minimalizmu: namiesto drahých kulís využíval autentické berberské dediny a staroveké ruiny.

Nedostatok financií vyriešil kreatívnou kamerou, ktorá z hŕstky komparzistov urobila v očiach diváka davy Jeruzalema, pričom surové kostýmy z vrecoviny dodali filmu špinavú a mrazivú autenticitu, aká v nablýskaných hollywoodskych produkciách neexistovala.

Fyzické utrpenie hercov bolo skutočné a stalo sa súčasťou ich výkonov. Willem Dafoe v úlohe Ježiša čelil trvalému riziku poškodenia zraku, pretože mu maskéri kvôli „nadpozemskému“ pohľadu opakovane aplikovali atropín na rozšírenie zreničiek, čo v ostrom púštnom slnku spôsobovalo dočasnú slepotu. Scény ukrižovania sa točili počas chladných nocí, keď Dafoe visel takmer nahý na nestabilnom drevenom kríži, zatiaľ čo štáb okolo neho trpel dehydratáciou a neustálymi piesočnými búrkami, ktoré ničili drahú techniku.

Celý proces prebiehal v atmosfére ťažkej psychickej izolácie a paranoje. Štáb pracoval v šialenom tempe (len 58 dní) pod neustálym tlakom správ o masových protestoch a vyhrážkach smrťou, ktoré prichádzali z USA.