Kto bol najdepresívnejší muž v histórii? Porovnali sme štyri tváre ľudskej depresie, ktorých osudy boli poznačené najhlbším smútkom

Depresia v dejinách ľudstva nikdy nebola len modernou diagnózou zapísanou v lekárskych tabuľkách. Je to tichá, všadeprítomná sila a formovala osudy impérií, smerovanie umenia a hranice filozofického myslenia. Mnohí z najväčších géniov a lídrov histórie nekráčali vpred poháňaní optimizmom, ale skôr útekom pred vlastným tieňom.

V tomto článku sa ponoríme do osudov štyroch mužov, ktorí reprezentujú rôzne archetypy utrpenia: od politického vodcu, ktorý niesol žiaľ celého národa, cez umelca, ktorého myseľ zhorela v žiare vlastných farieb, až po filozofa, ktorý si smrť vyargumentoval ako logické vyústenie bytia.

Otázka „Kto bol najdepresívnejším mužom v histórii?“ sa môže zdať bizarná, no pri bližšom skúmaní životov Abrahama Lincolna, Vincenta van Gogha, Philippa Mainländera a Donalda Crowhursta zisťujeme, že nejde o súťaž v množstve preliatych sĺz. Ide o hľadanie absolútneho dna ľudskej rezignácie.

Každý z nich čelil inému druhu beznádeje – niekto bol uväznený v tichom paláci zodpovednosti, iný v šialenstve umeleckej izolácie, ďalší v klaustrofobickej pasci vlastného klamstva uprostred oceánu. Ak sa niekedy teda budeš cítiť v obkľúčení depresie z existencie na našom malebnom Slovensku, spomeň si na tieto osoby.

Abraham Lincoln: Melanchólia ako štátotvorný prvok

Abraham Lincoln, 16. prezident USA, je pravdepodobne najvýznamnejším historickým príkladom človeka trpiaceho chronickou klinickou depresiou, ktorá v 19. storočí niesla názov „hypochondriáza“ alebo jednoducho „melanchólia“. Na rozdiel od ostatných v tomto zozname Lincoln musel svoju depresiu integrovať do verejného života a riadenia štátu v jeho najkritickejšom období.

Lincoln nebol smutný kvôli politike; bol smutný, pretože to bolo jeho základné biologické nastavenie. Jeho tvár bola hlboko prerytá líniami žiaľu a jeho priatelia spomínali, že aj v momentoch najväčšieho triumfu z neho sála aura nekonečného smútku.

Už ako mladý muž v Illinois zažíval epizódy, ktoré ho vedeli úplne paralyzovať. Keď v roku 1835 zomrela jeho prvá veľká láska Ann Rutledge, Lincoln upadol do takej hlbokej apatie, že sa jeho priatelia báli o jeho rozum. Chodil osamote po lesoch a mumlal si úryvky básní o smrti.

Najdepresívnejší moment

Rok 1841. Lincoln prežíval to, čo historici nazývajú „fatálny január“. Zrušil zasnúbenie s Mary Todd, zlyhal v politických ambíciách a jeho psychika sa zrútila. V liste svojmu priateľovi napísal slová, ktoré dodnes mrazia. „Som teraz najúbohejší žijúci človek. Ak by sa to, čo cítim, rovnomerne rozdelilo celej ľudskej rodine, na svete by nezostala jediná veselá tvár. Či mi niekedy bude lepšie, neviem; mám hrozné tušenie, že nie,“ zneli jeho smutné slová.

Jeho okolie muselo z jeho dosahu odstrániť všetky nože a holiace strojčeky. Lincoln trávil týždne v posteli, neschopný čeliť svetlu dňa. Tento stav nebol len prechodný – sprevádzal ho počas celej občianskej vojny.

Často v noci blúdil po Bielom dome neschopný spánku, zatiaľ čo na fronte zomierali desaťtisíce mužov. Jeho depresia bola tichá, vytrvalá a hlboká ako oceán. Každý, kto videl nejakú kresbu alebo fotku Abrahama Lincolna, vie, že jeho tvár je synonymom strhaného smútku.

Vincent van Gogh: Keď myseľ pohltí svetlo

Zatiaľ čo Lincolnova depresia bola tichá a statická, u Vincenta van Gogha išlo o dynamické, výbušné a bolestivé šialenstvo. Vincent nereprezentuje len smútok, ale psychický rozklad spojený s extrémnou precitlivenosťou na svet.

Van Gogh prežil život v neustálom hľadaní uznania, ktoré nikdy neprišlo. Bol neúspešným kazateľom, neúspešným milencom a dlho aj neúspešným umelcom, ktorého finančne živil jeho brat Theo. Jeho depresia bola cyklická, prepojená s manickými fázami tvorby a záchvatmi psychózy. Vincent necítil len smútok. Cítil fyzickú bolesť z existencie.