Keď sa láska premení na gotický horor: Zamilovaný „vedec“ ukradol mŕtve telo ženy a roky sa hral na to, že spolu žijú

V dejinách ľudstva nájdeme mnoho príbehov o veľkej láske, ktorá pretrvala aj po smrti. Niekedy sa takéto príbehy premieňajú na legendy o nemŕtvych, no v niektorých prípadoch ide o zvrátenú lásku, ktorá prevracia zákony lásky hore nohami. Avšak až lovecraftovský príbeh nemeckého rádiológa Carla Tanzlera, známeho aj ako gróf Carl von Cosel, sa vymyká akejkoľvek ľudskej logike či morálke.

Stačí si to predstaviť – aké to je, keď prídeme o osobu, ktorá nás drží na tomto svete? O osobu, ktorej láska je pre nás ako vzduch v pľúcach a ako každá myšlienka v našej hlave? Nuž, vtedy sa nám tu otvára príbeh medzi bezhraničnou oddanosťou a čistým šialenstvom, príbeh o neschopnosti prijať konečnosť bytia a o tom, kam až dokáže zájsť ľudská posadnutosť, keď sa jej do cesty postaví biologický rozklad.

Carl Tanzler: Tajomný cudzinec a vizionár z Drážďan

Všetko sa začalo dávno predtým, než Tanzler vôbec vkročil na americkú pôdu. Carl Tanzler sa narodil v roku 1877 v nemeckých Drážďanoch a už od detstva bol presvedčený o svojej výnimočnosti. Tvrdil, že pochádza z aristokratického rodu von Cosel. Kľúčovým momentom jeho života bola údajná vízia z detstva, v ktorej sa mu zjavila jeho mŕtva predkyňa, grófka Anna Constantia von Cosel. Tá mu v snoch zjavila tvár jeho osudovej lásky – exotickej krásky s ebenovými vlasmi a olivovou pokožkou.

Skutočne to znie ako niečo z akéhosi gotického romantického príbehu. Tento obraz sa stal Tanzlerovým kompasom. Hľadal túto tvár v Nemecku, v Austrálii počas prvej svetovej vojny a aj po emigrácii do USA, kde za sebou nechal manželku a deti, aby nasledoval svoj osud.

V roku 1927 sa objavil v ospalom mestečku Key West na Floride. Pôsobil sčítane, hoci výstredne, a získal miesto rádiológa v nemocnici Marine Hospital. Netušil, že práve tu sa jeho celoživotná vízia zhmotní.

Osudové stretnutie v tieni bieleho moru

Dňa 22. apríla 1930 vstúpila do Tanzlerovej ordinácie mladá Kubánka Elena „Helen“ Milagro de Hoyos. Bola dcérou miestneho výrobcu cigár a v mestečku ju poznali ako „La Belle Elena“. Keď ju Tanzler uvidel, stuhol. Pred ním stála žena z jeho videní. Elena však neprišla za láskou; trpela tuberkulózou, ktorá bola v tom čase v podstate rozsudkom smrti.

Tanzler sa okamžite rozhodol, že ju zachráni. Nie však z profesionálnej povinnosti, ale z fanatickej posadnutosti. Hoci nebol špecialistom na pľúcne choroby, v nemocnici mal istú autonómiu.

Do domu Hoyosovcov nosil drahé darčeky, šperky a podomácky vyrobené toniká. Experimentoval s X-ray prístrojmi v snahe „vypáliť“ baktérie a skúšal metódy, ktoré hraničili s vtedajšou pseudovedou. Elena, vyčerpaná chorobou, jeho city neopätovala, no tolerovala ho ako excentrického záchrancu. Napriek všetkému Elena 25. októbra 1931 zomrela. Mala len 21 rokov. Starý Carl však nemohol otáľať. Toto bola jeho žena, aj keď už bola mŕtva, bola to láska jeho života.

Pomätencovo mauzóleum ako laboratórium

Tu by sa bežný príbeh skončil, no pre Tanzlera sa práve začal. Presvedčil rodinu Hoyosovcov, aby mu dovolili postaviť pre Elenu honosné nadzemné mauzóleum. Dva roky chodil k hrobu každú noc. Inštaloval tam telefónnu linku, aby sa mohol s mŕtvou Elenou „rozprávať“. Neskôr tvrdil, že ho Elena z onoho sveta prosila, aby ju vzal domov. V apríli 1933 sa pod rúškom tmy rozhodol pre šialený čin – telo z hrobky ukradol a na starom fúriku ho previezol do svojho domu.