V ére, kde režiséri predávajú svoje filmy na TikToku a herci majú v zmluvách garantované minúty na plátne, pôsobí tento muž ako zjavenie z inej dimenzie. Terrence Malick – muž, ktorý je v Hollywoode legendou nie preto, že by sa pretŕčal na červenom koberci, ale preto, že ho tam nikto nikdy nevidel.
Ak by kinematografia mala svojho „gigachada“ – niekoho, kto má absolútnu moc, niekoho sa nepýta na názor a robí si veci výhradne po svojom – je to práve tento filozof s kamerou. Samozrejme, aj iní režiséri majú toľkú a veľakrát aj väčšiu moc než on, no Malick si robí svoje filozofické filmy po svojom, nezávisle od hollywoodskej mašinérie.
Ešte k tomu sú unikátne svojou rečou, filozofickým vyznením a unikátnosťou, ktorú väčšina tvorcov nikdy nedosiahne. A aby toho nebolo málo – do jeho filmov sa chce dostať každá herecká špička. Pracovať s ním je jednoducho zážitok, ktorý si predstavíme v nasledujúcom texte.
Režisér, ktorý je duchom
Terrence Malick je pre bulvárnych fotografov niečo ako Bigfoot. Existuje len hŕstka jeho fotografií, väčšinou starých desiatky rokov (keď si vyhľadáš jeho meno na oficiálnej databáze filmových snímok MovieStillsDb, vyhodí ti error 404).
Nechodí na premiéry svojich filmov, nepreberá Oscary a nedáva rozhovory. Keď natáča, nosí slamený klobúk a tvári sa, že tam nie je. Jeho aura tajomna je však len vedľajším produktom jeho skutočnej sily: totálnej umeleckej slobody, ktorá hraničí s aroganciou génia.
Zatiaľ čo iní režiséri prosia štúdiá o rozpočet, Malickovi nosia peniaze sami. A on ich potom nechá čakať. Medzi jeho druhým filmom (Nebeské dni) a tretím (Tenká červená línia) prešlo neuveriteľných dvadsať rokov. Čo robil? Nikto nevie. Špekuluje sa o štúdiu filozofie v Paríži alebo o pozorovaní vtáctva. Malick skrátka nerobí filmy, pretože musí.
Robí ich vtedy, keď sa vesmír správne nastaví. Jeho najnovší film o živote Ježiša Krista vzniká od roku 2019. Po internete kolujú správy o tom, že je natočený už od roku 2020 a pôsobí to tak, že Malick prostoreko v strižni zas hľadá niečo unikátne. Prečo mu to tak dlho trvá?
Strižňa ako popravisko hollywoodskych snov
To, čím je Malick skutočne povestný a prečo ho mnohí herci milujú aj nenávidia zároveň, je jeho práca v strižni. Pre bežného herca je hlavná rola u Malicka životnou príležitosťou. Realita je však taká, že u neho nikto nemá isté miesto ani v titulkoch, nieto ešte vo filme.
Najznámejší je prípad vojnového eposu Tenká červená línia. Adrien Brody prišiel na premiéru v domnení, že je hlavnou hviezdou filmu. Celé mesiace trpel v džungli, drel a hral ako o život. Keď sa v kine zhasli svetlá, s hrôzou zistil, že z jeho obrovskej úlohy zostalo pár sekúnd a takmer žiadny dialóg. Hlavnou postavou sa stal Jim Caviezel, ktorý mal mať pôvodne oveľa menej priestoru.
Brody nebol jediný. Billy Bob Thornton nahovoril hodiny rozprávania – Malick ho nepoužil. Mickey Rourke, Bill Pullman či Lukas Haas? Ich výkony zostali na podlahe strižne. Malick skrátka v strižni škrtá hviezdy, ak mu ich tváre alebo repliky nesedia do výslednej mozaiky obrazov. V strižni jednoducho rekonštruuje celý svoj film.
Je mu jedno, koľko miliónov herec zarába alebo koľko má Oscarov. Ak svetlo na jeho tvári v danej scéne neladí s letom včely v nasledujúcom zábere, scéna letí do koša.
Natáčanie bez scenára? Pre Malicka štandard
Pracovať s ním je pre hercov zvyknutých na disciplínu čistý chaos. Malick často zahodí scenár hneď v prvý deň. Christian Bale alebo Ben Affleck spomínali, že namiesto hrania dialógov ich režisér poslal „prechádzať sa po pláži a premýšľať“. Sean Penn sa raz nechal počuť, že pri filme Strom života vôbec netušil, čo tam robí a aký má jeho postava zmysel.
Malick nefilmuje akciu, on filmuje existenciu. Jeho kameraman (často oscarový Emmanuel Lubezki) čaká na „zlatú hodinku“, keď je slnko najnižšie, a potom v tranze zachytáva vlniacu sa trávu, dotyky rúk a prach poletujúci vo vzduchu. Pre herca je to frustrujúce – stáva sa len jednou z tisícich farieb na jeho gigantickom plátne, nič viac.
Filozofia gigachada: Obraz nad slovo
Prečo to robí? Malick vyštudoval filozofiu na Harvarde a Oxforde, prekladal Heideggera a jeho filmy sú v podstate vizuálne eseje o Bohu, prírode a strate nevinnosti. V jeho svete sú slová zbytočné. Postavy často len šepkajú v monológoch svoje vnútorné pochybnosti, zatiaľ čo sledujeme zrod vesmíru alebo dinosaura, ktorý prejaví súcit (áno, to je legendárna scéna zo Stromu života).
Tento prístup je čistý „gigachad move“. Malick vie, že divák je dnes presýtený Marvelovkami, kde mu každú emóciu vysvetlia lopatou. On ti namiesto toho naservíruje trojhodinovú báseň, pri ktorej polovica kina odíde a druhá polovica plače od dojatia.
Terrence Malick zostáva posledným skutočným autorom, ktorý sa nepodvolil diktátu trhu. Je to muž, ktorý dokázal, že aj v cynickom Hollywoode sa dá existovať ako anonymná legenda. Môžeš ho považovať za domýšľavého umelca, ktorý nevie, čo chce, alebo za jediného režiséra, ktorý skutočne rozumie duši filmu.
Christopher Nolan o Malickovi
Jeho meno už dávnejšie spomínal aj Christopher Nolan, ktorý sa môže považovať za kráľa filmu, keďže si podrobil Hollywood tak veľmi, že aj keď natočí historickú politickú drámu o fyzike a ešte k tomu je to portrét utrápeného vedca, ľudia na to do kina prídu. Takto by to prostoreko nemalo fungovať.
„Malickov vplyv na moju prácu je veľmi jasný a Malick, viac než takmer akýkoľvek iný filmár, ktorého by som vedel menovať, má prácu, ktorá je okamžite rozpoznateľná. Jeho filmy sú navzájom veľmi, veľmi prepojené a sú veľmi jasne jeho dielom, ale je nesmierne ťažké presne ukázať na to, prečo to tak je alebo čo v nich vlastne vidíte. Tá technika nie je okamžite zrejmá. Myslím si, že je to tá zjednocujúca myseľ za tými filmami, ktorá skutočne ukazuje jedinečnú povahu jeho vízie a to, že je to tvorca, ktorý má nad vecami veľmi silnú kontrolu,“ poznamenal Nolan v rozhovore o Malickovi.
