Starožitníctva sú skutočne výnimočné obchody. Keď ich porovnáme s priemernou prevádzkou v obchodnom dome, v mnohých ohľadoch robia veci presne naopak.
Neponúkajú horúce novinky, ale tovar desaťročia či storočia starý. Ak je nejaká položka poškodená, nie je to problém, je to len dôkaz toho, že má daná vec bohatý príbeh, že ju niekto používal a miloval. Do tretice, oproti obchodom s pevnými cenami sú starožitníctva veľakrát otvorené zjednávaniu, čo ocenia všetky podnikavé duše.
Každá návšteva starožitníctva je zážitkom. Tieto miesta dýchajú tajuplnou atmosférou, eleganciou minulých čias a vždy v nich natrafíš na niečo, čo ťa prekvapí. O tom, že je tomu skutočne tak, sme sa sami presvedčili pri návšteve troch bratislavských obchodov tohto typu. Vyspovedali sme ich personál a dozvedeli sme sa, ako to v tomto biznise chodí.
Boli sme zasvätení do súčasného stavu obchodovania so starožitnosťami na Slovensku, zistili sme, aké chyby Slováci najčastejšie robia, a takisto sme sa zoznámili s bizarnými, nezvyčajnými a morbídnymi položkami z regálov našich starožitníctiev.
Strata vášne
Naši respondenti sa zhodli v tom, že obchodovanie so starožitnosťami má na Slovensku svoje najlepšie roky dávno za sebou. Vo všeobecnosti klesá záujem ľudí o historické kúsky a zužuje sa množina položiek, ktoré sa dajú výhodne predať.
Výrazný je úbytok klientely z radov zberateľov – filatelistov, numizmatikov a ďalších. Starožitníctva nenavštevujú tak veľa ako kedysi. Medzi možnými vysvetleniami môže byť to, že na predaj a nákup sa viac používajú alternatívne kanály ako predaj cez internet či burzy. To by bol ten lepší prípad.
Zároveň ale zrejme nastáva aj celkový pokles záujmu o tieto hobby. Skús si spomenúť na nejakého človeka, ktorý zbiera známky alebo mince. Kto to je? Väčšinou ide o našich rodičov či starých rodičov, nie rovesníkov.
Podobné je to aj v prípade umeleckých diel. Je vidieť, že čoraz viac ľudí berie starožitnosti a umenie ako investíciu a estetické kvality týchto kúskov sú pre nich druhoradé. Nakupujúci sa stále menej orientujú na zbieranie tvorby konkrétnych autorov, skôr preferujú individuálne kúsky vysokej hodnoty. Dobré diela od dobrých autorov sa však stále skvelo predávajú.
Z úst jedného z našich respondentov zaznela aj poznámka o tom, že ľudia akoby stratili záujem o veci, ktoré sú poškodené či majú známky používania. Všetko chcú mať v perfektnom stave. Je to do istej miery absurdné, pretože k starožitnostiam nedokonalosti jednoducho patria a v minulosti boli ľudia ochotnejší ich tolerovať alebo venovať sa opravám.
Ľudia nevedia, čo majú doma
Laici často nevedia, akú hodnotu majú veci v ich domovoch. Málokto sa skutočne vyzná. Mnohí pracujú s predpokladom, že všetko, čo je staré, je aj drahé, a následné vyhodnotenie starožitníkom ich necháva sklamanými. Vďaka internetu ľudia zvyknú dospieť k nerealistickým očakávaniam a falošnému pocitu, že veci rozumejú.
Známe sú aj presne opačné scenáre – ľudia sa bez rešpektu zbavujú hodnotných historických kúskov. Stane sa, že kus nábytku či iného bytového zariadenia prinesie do starožitníctva človek bez domova, ktorý ho našiel pri kontajneroch. Jednoducho sa mu zdalo, že ide o vec, čo má hodnotu, a oko odborníka mu dá za pravdu. Slováci skutočne zvyknú vyhadzovať cenné historické kúsky, čo musí každému milovníkovi starožitností trhať srdce.
Striebro, striebro, striebro
Dvaja respondenti súčasne nám opísali veľmi bežný scenár, s ktorým sa pri práci v starožitníctve opakovane stretávajú. Začína sa to tak, že niekto prinesie do obchodu strieborné predmety, aké zvykneme označovať pojmom rodinné striebro. Niečo, čo je v rodine celé desaťročia a dedilo sa z generáciu na generáciu.
Dotyčný sa rozhodol, že nastal čas sa s nimi rozlúčiť a premeniť ich na peniaze. Pri preskúmaní však nastáva veľké odhalenie – rodinné striebro nie je striebro, ale ide o iný materiálu. Pán starožitník týmto sklamaným ľuďom zvykne povedať, nech si daný predmet nechajú, pretože pre nich môže mať sentimentálnu hodnotu oveľa väčšiu, ako je hodnota peňazí, za ktorú by ju odkúpil.
V súvislosti so striebrom sa v slovenské starožitníctva stretávajú s ďalším javom – zapálenými výkupcami striebra. Ide o ľudí, ktorí vo veľkom berú všetky strieborné predmety. Je to pre nich iba hmota, ktorú menia na peniaze, a úplne ignorujú, že tieto kúsky môžu mať umeleckú a historickú hodnotu, prirodzene sa odrážajúcu na ich cene.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane.
