Predstava o tom, že človek predá všetok majetok a odíde žiť v izolácii na odľahlé miesto, nie je len moderným útekom od stresu. V 18. storočí sa tento koncept pretavil do bizarnej, no výnosnej profesie známej ako záhradný trpaslík. Bohatí majitelia pozemkov si najímali živých ľudí, aby na ich dvoroch fungovali ako dekoratívne prvky, poskytovali múdre rady alebo slúžili ako tichá pripomienka melanchólie a hĺbavosti.
Hoci korene tohto remesla sa nedajú len tak ľahko vystopovať, špekuluje sa, že vzniklo v Taliansku a možno ho sledovať až k rímskemu cisárovi Hadriánovi a jeho vile v Tivoli. Skutočný rozmach však prišiel v 18. storočí, k čomu prispel aj príklad cisára Karola V., ktorý svoje posledné roky strávil v kláštore. Vzdanie sa svetského majetku sa vtedy začalo považovať za čestné a fascinujúce úsilie, ktoré chceli mať šľachtici priamo pod oknami svojich sídiel.
Práca „živého záhradného trpaslíka“ bola mimoriadne populárna najmä v Anglicku a Škótsku, kde dodnes nájdeme zvyšky vtedajších pustovníckych obydlí. Pustovníci sa zamestnávali na dlhé obdobie, často až na sedem rokov, pričom sa od nich vyžadovalo absolútne dodržiavanie postavy. Obliekali sa do rúch pripomínajúcich druidov a nesmeli vyjsť z role ani v čase, keď ich zamestnávateľ nebol doma.
Existuje táto práca ešte aj dnes? Ako sa môžeš zamestnať? Na tieto otázky ti zodpovieme v neskoršej časti článku, no zatiaľ si ešte prejdeme históriu a psychologickú ujmu, ktorá s touto profesiou prichádza do života uchádzača.
Záhradný trpaslík ako profesionálny trpiteľ
Podmienky tejto práce boli z dnešného pohľadu šokujúce. Pustovníci si nikdy nesmeli strihať vlasy, upravovať nechty a mali prísny zákaz kúpania sa. Ich malé príbytky boli často postavené narýchlo a nechránili ich pred nepriaznivým počasím. To z tejto profesie robilo jednu z najnehygienickejších a najnebezpečnejších prác v histórii. Aby pôsobili učene a introspektívne, mali k dispozícii množstvo kníh a okuliarov.
Vizuálna stránka „pustovníckeho kútika“ musela odrážať triezvosť a melanchóliu. Od zamestnanca sa často vyžadovalo, aby sedel pri stole, na ktorom bola položená ľudská lebka ako symbol pominuteľnosti. Okrem vizuálnej funkcie však slúžili aj ako intelektuálne rozptýlenie pre majiteľa a jeho hostí, s ktorými viedli filozofické rozhovory alebo im poskytovali životné rady.
Hoci niektorí šľachtici do tejto role nútili svojich bežných zamestnancov, pre mnohých išlo o lákavú finančnú ponuku. Ročná mzda sa pohybovala okolo 50 libier, čo v dnešnom prepočte predstavuje približne 55 000 libier (cca 66 000 eur). Profesionálne pustovníctvo však bolo len krátkodobým módnym výstrelkom. V 19. storočí z Európy takmer úplne zmizlo a postupne sa vyvinulo do podoby sadrových záhradných trpaslíkov, ktorých poznáme dnes.
Ako sa postaviť do záhrady a zarábať na tom?
Možno ťa prekvapí, že táto profesia úplne nezanikla. Jedným z posledných profesionálnych európskych pustovníkov je Stan Vanuytrecht, vyslúžilý belgický dôstojník delostrelectva. Ten získal miesto v 350-ročnej pustovni v Rakúsku, o ktoré súperil s ďalšími 50 uchádzačmi. Na rozdiel od predchodcov však ide o neplatenú pozíciu. Hoci Stan žije bez internetu a elektriny, dvakrát týždenne odchádza do mesta na nákupy a sprchu.
Na Instagrame začali nedávno kolovať videá o tom, že sa v Anglicku stále zdržiavajú muži, ktorí naďalej pracujú ako záhradní trpaslíci. Zopár ich možno ešte stále existuje, ako v prípade Stana Vanuytrachta, no to sú raritné kusy. V skutočnosti ide o dosť nehumánnu prácu, ktorá by zmorila aj toho najtvrdšieho muža.
Dnešné záhradné figúrky sú tak len slabým a úsmevným odvarom bizarnej histórie. Odvarom dejín, v ktorých bohatí majitelia hľadali pokoj a múdrosť prostredníctvom zaplatených samotárkov. Príbeh záhradných pustovníkov zostáva pripomienkou čias, keď sa hranica medzi hlbokou filozofiou a bizarnou zábavou stierala v prospech estetiky šľachtických záhrad.
