Televízia JOJ prináša prémiovú kriminálku Jednotka Jastrab, ktorá ťa vtiahne do sveta „lovcov lebiek“ – elitných pátračov stopujúcich zločincov na úteku. Osem epizód inšpirovaných skutočnosťou sa namiesto vrážd sústredí na napínavú hru na mačku a myš. Príbeh zo scenáristického pera dvojice Schulczová a Olekšák ti zaručne predvedie, že minulosť si páchateľa nájde bez ohľadu na to, ako ďaleko utiekol alebo akú novú identitu si v digitálnom svete vybudoval.
V hlavnej úlohe Samuela sa predvedie Milan Ondrík, ktorý po stvárnení mafiánskeho bosa Černáka preskočil k vyšetrovateľom. Jeho postava je neukotvený samotár a majster infiltrácie, ktorý si vďaka pevným zásadám drží rešpekt vyšetrovateľov aj podsvetia.
„Som veľmi rád, že som sa ocitol na druhej strane zákona. Chcel som si to vyskúšať, pretože niektoré veci som v poslednej dobe hral na tej druhej strane zákona,“ povedal obľúbený herec na tlačovke k seriálu a v tomto rozhovore sa dočítaš viac o jeho hereckých metódach, ale aj o tom, aký pohľad má na témy skúmané v seriáli.
Kedy ste dostali ponuku pracovať na tomto seriáli a čo vás na projekte zaujalo? Rozhodli ste sa okamžite?
Bolo to už veľmi dávno, natáčalo sa to približne pred dvomi rokmi. Ponuka prišla v čase, keď som mal kalendár naplnený na tri roky dopredu, takže tvorcovia na mňa museli počkať. Ja neurčujem, kedy idú veci do distribúcie, či už ide o filmy alebo seriály, ja riešim len svoj kalendár. Tento projekt som natáčal v období, keď som mal konečne voľno.
Približne v tom čase ste pracovali aj na filme Miki. Ako sa vám darilo ladiť tieto dve postavy?
Ja osobne nikdy netočím viac projektov naraz. Som v tom zásadný, pretože nechcem, aby sa mi „maska“ z jedného projektu zhodovala s iným. Niektorí kolegovia to robia a divákovi sa potom postavy mýlia, lebo tie polohy splývajú. Ja si postavy vyberám tak, aby boli rôznorodé a odlišné. Baví ma byť charakterovým hercom – meniť sa nielen fyzicky, ale aj vnútorne a emocionálne.
Máte medzi svetovými hercami nejakú ikonu? Napríklad Daniela Day-Lewisa, ktorý je známy svojimi premenami?
Napríklad v Gangoch New Yorku som ho takmer nespoznal, ale to nie je to najpodstatnejšie. Herectvo by podľa mňa nemalo byť o tom, že človek ide na pohodlnej vlne, iba sa učeše na druhú stranu a prerozpráva texty. Mňa baví tvorba postavy. Niekedy sú si charaktery v scenároch podobné a vtedy intenzívne premýšľam, ako ich odlíšiť, aby nereagovali rovnako a konali inak emocionálne aj fyzicky.
Čo bolo tým spúšťačom pri hľadaní postavy Samuela v tomto seriáli?
Vychádzal som primárne zo scenára. Zaujalo ma, že tentoraz som stál na opačnej strane zákona – v pozícii vyšetrovateľa. Musel som si pre neho vymyslieť predpríbeh. Ten človek je sám, nemá rodinu a nechce sa na nikoho pútať.
Hľadal som v ňom niečo temné z jeho minulosti. Kladiem si otázku: Ako sa takýto človek dokáže infiltrovať do organizovaného zločinu? Moja odpoveď bola, že s ním musí mať osobnú skúsenosť. Vymyslel som si, že kedysi patril na tú druhú stranu a neskôr prešiel k polícii. To bol môj kľúč k jeho charakteru.
Uvidí divák túto jeho minulosť aj na obrazovke?
Nie, táto predhistória nie je v scenári, nie sú tam žiadne retrospektívy. Je to čisto moja herecká pomôcka. Potrebujem tú informáciu pre seba, aby som vedel, prečo môj hrdina pôsobí navonok tak pokojne a rozvážne, hoci to v ňom vrie. Pomáha mi to reagovať inak, než by som reagoval ja ako Milan Ondrík.
Samuel si od žien drží odstup, no zároveň je k nim úprimný. Ako sa vám hrala táto poloha muža?
Opäť to súvisí s jeho predhistóriou. Nechce ísť do vzťahu, lebo zažil sklamanie – buď ublížil on, alebo bolo ublížené jemu. Nechce sa vrátiť do toho istého pocitu, preto ženy používa skôr ako… pomôcku. Nechcem, aby to znelo vulgárne alebo neúctivo voči ženám, ale v rámci tej postavy je to skôr o tom, že nechce partnerku, lebo sa bojí blízkosti.
Konzultovali ste svoju rolu aj s reálnymi „lovcami lebiek“?
V tomto prípade som vychádzal čisto zo scenára. Čo sa týka procesov vyšetrovania, tie sú tam jasne napísané. Pri iných projektoch som sa však stretol s vyšetrovateľmi či právnikmi a všimol som si na nich jednu spoločnú vec: nepodliehajú emóciám.
Berú veci ako fakty. Ak ako vyšetrovateľ stojím pred vrahom dieťaťa, nemôžem ho ako Milan Ondrík na mieste zastreliť. Musím si zachovať chladnú hlavu a dať mu právo na proces. To je tá profesionálna odosobnenosť, ktorú som sa snažil vniesť aj do postavy Samuela.
V seriáli sa riešia prepojenia zločinu na vysokú politiku. Budú tam diváci vidieť paralely s dnešným Slovenskom?
V niektorých situáciách určite áno. Hoci mám pocit, že dnes sa tá situácia otočila natoľko, že sa už bavíme o historickom seriáli. Niekedy mám pocit, že „vagabundi“ dnes prenasledujú tých, ktorí by ich mali vyšetrovať. Máme to v priamom prenose.
Desí ma, že pravda sa tak prekrúca, až sami nevieme, čomu veriť. Dúfam, že prídu generácie, ktoré sa nás raz opýtajú: „Ako ste v tej dobe mohli žiť a neprekuknúť to?“ My sme to pritom vedeli všetci. Verím v spravodlivosť a v to, že každý človek, ktorý cíti krivdu, sa raz dočká zadosťučinenia v právnom štáte.
Existuje rola, ktorú by ste nikdy nevzali, ani za milión eur v Hollywoode?
Asi nie. Hral som postavy na hrane – tragické, zákerné, úchylákov aj odporných ľudí. Práve to, čo by ma na prvú dobrú odpudzovalo, by ma ako herca lákalo, lebo by to bola výzva. Musím si vedieť každú postavu obhájiť.
Hral som ľudí, ktorých by som v realite možno zbavil života, no v rámci role hľadám ich motivácie. Čo by som však nikdy neurobil, je zapredanie seba samého ako Milana Ondríka.
Napríklad kvôli nejakej politickej strane, s ktorou by som nesúhlasil. Niekedy sa o nás, hercoch, tvrdí, že sme za svoje názory platení. Ja by som bol v skutočnosti veľmi rád, keby ma niekto platil za to, čo si naozaj myslím – tak nech sa mi takí ľudia ozvú.
V živote som nevyslovil žiadne meno politika ani strany, za ktorú by som bol platený. To sú len predstavy ľudí. Moja predstava teda je, že by som v reálnom živote nezapredal Milana Ondríka. To je postava, ktorú by som nehral.
Máte pocit, že slovenská kinematografia sa v poslednom období viac otvára psychologicky náročným postavám?
Keď som začínal, filmový priemysel bol v troskách. Boli sme vďační za reklamu alebo za rolu halapartníka v rozprávke raz za rok. Potom prišlo obdobie, keď som bol dvadsať rokov „zavretý“ v divadle. Za túto skúsenosť som nesmierne vďačný. Divadlo je pre mňa tréningom aj výskumom charakterov. Keď dnes príde filmová ponuka, som po tých rokoch v divadle vytrénovaný a pripravený.
Postupne sa to začalo rozbiehať cez televíznu tvorbu. Vedel som však, že nechcem ostať len v dennom seriáli. Išiel som do rizika a začal som ponuky odmietať, aby som nebol „okukaný“ a ostal pre film zaujímavý. Dnes si môžem vyberať a nie je to o pýche, ale o poctivej dvadsaťročnej práci, ktorú si mnohí ľudia neuvedomujú. Vidia len komerčný výsledok, ale tie roky v divadle a artové filmy, ktoré obleteli svet, nevidia.
Nebojíte sa, že sa stanete pre diváka „okukaným“, keďže hráte v mnohých zásadných projektoch?
Ak by to nastalo, veľmi rád si dám dva roky pauzu. Aktuálne sa na Slovensku rieši situácia v kultúre, hercov z SND nazývajú darmožráčmi. Ak národ nechce Národné divadlo, ale lacnú zábavu, je to naša voľba.
Ja sa však nebojím, že sa vyčerpám. Na svete sú milióny ľudí a každý príbeh – či murára alebo predavačky – je zaujímavý. Každý má v sebe nejaký zlom, lásku alebo tragédiu. Na to, aby som zahral všetky tie charaktery, by som potreboval milión životov. Herecké charaktery sú pre mňa nevyčerpateľné.
Seriál Jednotka Jastrab je dostupný už od 15. mája na streamovacej platforme JOJ play, kam budú nové epizódy pribúdať pravidelne každý piatok.
