Slovenská komunikácia má jednu veľkú zvláštnosť. Mnohé vety na prvé počutie znejú milo, starostlivo a úplne nevinne. Keď sa však človek započúva lepšie, rýchlo zistí, že popri záujme sa v nich ukrýva aj malá výčitka, trocha pasívnej agresie a jemný tlak, aby sa cítil aspoň trochu vinný.
Najlepšie na tom je, že tieto vety pozná skoro každý. Zaznievajú doma, v rodine, medzi partnermi, od rodičov, starých rodičov aj od ľudí, ktorí to s tebou myslia úprimne dobre. Veď to predsa bolo povedané zo starostlivosti.
„Len som chcela vedieť, či si v poriadku“
Na papieri úplne nevinná veta. Veď čo môže byť zlé na tom, že sa niekto zaujíma. Lenže v slovenskej realite táto veta často neprichádza len tak. Zvyčajne jej predchádza dlhšie ticho, neodpovedaná správa alebo fakt, že si sa neozval tak rýchlo, ako sa očakávalo.
„Dúfam, že si sa aspoň najedol“
Toto je slovenská klasika. Na prvý pohľad otázka o jedle. V skutočnosti často tichá kritika životného štýlu, režimu a niekedy aj celého tvojho fungovania. Ak si nebol doma na obede, ak si prišiel neskoro, ak si len spomenul, že si mal hektický deň, táto veta je pripravená. Je v nej úprimná starosť, no aj náznak, že bez dozoru by si zrejme neprežil ani bežný utorok.

„Hlavne neprechladni“
Táto veta sa objavuje najmä vtedy, keď si podľa niekoho zle oblečený, málo oblečený alebo oblečený spôsobom, ktorý staršia generácia považuje za otvorenú provokáciu voči počasiu. Sama osebe znie nežne. Ako milé upozornenie, že zdravie je dôležité.
Lenže v pozadí je vždy aj jemné obvinenie, že sa nevieš o seba postarať. Že si si zasa nevzal bundu, čiapku, šál alebo aspoň trochu rozumu. Nie je to len rada. Je to preventívne „ja som ti to hovorila“, vyslovené ešte predtým, než vôbec stihneš kýchnuť.

„Veď choď, keď musíš“
Slovenská verzia slobody rozhodnutia. Teoreticky ti nikto nič nezakazuje. Prakticky však už z tónu cítiš, že tvoje rozhodnutie nebude prijaté s vnútorným pokojom. Táto veta sa často objavuje pri odchodoch, plánoch, návštevách alebo situáciách, keď si vyberáš niečo mimo rodinného očakávania. Nehovorí sa v nej priamo, že druhého sklamávaš. Len ti to dá najavo dostatočne jasne na to, aby si si odchod užil o dosť menej.
„Ja ti nechcem do toho hovoriť, ale…“
Ak táto veta zaznie, všetci vedia, čo nasleduje. Druhá strana ti ide do toho hovoriť úplne naplno. Formálne sa síce tvári, že rešpektuje tvoju autonómiu a že len jemne naznačí svoj pohľad. V skutočnosti sa otvára priestor pre plnohodnotný komentár k tvojmu vzťahu, práci, bývaniu, oblečeniu alebo akémukoľvek životnému rozhodnutiu.
„To nič, ja si to spravím sama“
Ak by slovenské vety súťažili o najpasívnejšie agresívny tón, táto by bojovala o medailu. Formálne ide o sebestačné a pokojné konštatovanie. V realite však často znamená presný opak. Nie že pomoc netreba. Skôr už prišla neskoro, prišla zle alebo neprišla v takej forme, aká sa očakávala.

„Aspoň si dávaj na seba pozor“
Táto veta je najsilnejšia v tom, že sa proti nej nedá nič namietať. Veď to znie krásne. Milo. Starostlivo. A predsa sa často vyslovuje v situáciách, kde sa za ňou skrýva aj obava, nedôvera alebo presvedčenie, že bez tohto pripomenutia sa určite vrhneš do života ako neriadená strela. Je to veta, ktorá uzatvára rozhovor, no zároveň v tebe necháva pocit, že si stále trochu pod drobnohľadom. Že dospelý síce si, no nie až natoľko, aby ti niekto nemusel pripomenúť základné princípy prežitia.




















