Ako deti sme mali o dospelosti veľmi jasnú predstavu. Bol to svet slobody, moci a neobmedzených možností. Dospelí mohli chodiť spať, kedy chceli, mohli jesť sladkosti bez pýtania, kupovať si, čo uznali za vhodné, a nikto im nekázal upratať si izbu alebo vypnúť televízor. Vyzeralo to ako životný level, na ktorý sa oplatí čakať.
Potom človek dospel. A zistil, že polovica týchto predstáv bola úplne mimo. Sloboda síce prišla, no spolu s ňou aj účty, únava, nákup drogérie a veľmi zvláštna schopnosť mať voľný večer a aj tak netušiť, čo so sebou. Dospelosť teda nie je taká, ako sme si ju kreslili v hlave. Nie, že by bola horšia – len je oveľa divnejšia.
Mysleli sme si, že dospelí môžu jesť, čo chcú
Ako deti sme boli presvedčení, že najväčšou výhodou dospelosti je úplná kontrola nad jedlom. Žiadne zákazy, žiadne „najprv obed“, žiadne obmedzovanie sladkostí. Predstavovali sme si, že keď budeme veľkí, pokojne si dáme na večeru zmrzlinu, chipsy, čokoládu a nikto nám do toho nebude hovoriť.
Technicky je to pravda. Prakticky však človek zistí, že po troch dňoch takéhoto režimu sa cíti ako nepodarený experiment. A tak sa stane niečo veľmi zvláštne. Dobrovoľne začne túžiť po normálnej polievke, po ryži, po zelenine a po jedle, ktoré ho nerozhodí na celý večer.
Mysleli sme si, že budeme chodiť spať strašne neskoro
Keď mal človek osem rokov, predstava, že bude hore do polnoci, pôsobila ako vrchol dospeláckej slobody. Dospelí predsa mohli pozerať telku, sedieť dlho v kuchyni, nikto ich neposielal do postele a ráno si zjavne fungovali normálne. Vyzeralo to ako sen. Dnes vieme, že spať neskoro je síce možné, no zároveň za to človek na druhý deň platí ako za veľmi zlý nápad.
Mysleli sme si, že budeme mať veľa peňazí a budeme si kupovať, čo chceme
Detská predstava dospelého človeka bola často jednoduchá. Má peniaze. Chodí do práce. Kupuje si veci. Hotovo. Nikto nás poriadne nevaroval, že medzi výplatou a normálnym životom stojí dlhý rad nenápadných výdavkov, ktoré človeka oberajú o ilúzie rýchlejšie než čokoľvek iné.
Ako deti sme si mysleli, že za vlastné peniaze si budeme kupovať hračky, sladkosti, oblečenie a všetko, po čom sme túžili. Dnes si za ne kupujeme toaletný papier, prací prášok, papierové utierky, olej, zubnú pastu a občas máme radosť aj z toho, že bola v akcii aviváž. To je moment, v ktorom by naše detské ja stratilo všetku vieru v budúcnosť.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
