Zvládli väzenie, pády aj politické popravy. Toto sú najväčší matadori slovenskej politiky, ktorí prežili všetko

Slovenská a československá politická scéna zrodila hráčov, ktorí dokázali vstať z popola aj vo chvíľach, keď im oponenti už písali politický nekrológ. V tomto článku sa pozrieme na päticu výnimočne odolných matadorov, ktorých kariéry preverili tie najťažšie skúšky mocenského prežitia. Prvým je Gustáv Husák, ktorý prešiel brutálnu cestu z komunistického väzenia až na samotný vrchol štátu, a druhým Ján Čarnogurský, ktorého revolučné udalosti vystrelili z väzenskej cely priamo do kresla premiéra.

Éru ranej demokracie reprezentuje Vladimír Mečiar, majster práce s emóciami voličov, ktorý dokázal každé odvolanie premeniť na veľkolepý comeback. Proti nemu sa postaví jeho rival Mikuláš Dzurinda, chladnokrvný taktický lišiak, ktorý opakovane okabátil nepriaznivé prieskumy verejnej mienky.

Celú zostavu uzatvára novodobý fenomén Robert Fico, štvornásobný predseda vlády, ktorého schopnosť absorbovať politické aj fyzické údery z neho automaticky robí horúceho kandidáta na najväčšieho matadora našej politickej scény.

Gustáv Husák: Z mučiarní a doživotného väzenia až na hrad

Ak by si hľadal ten najextrémnejší príbeh politického zmŕtvychvstania v našich dejinách, musel by si listovať v kalendári poriadne hlboko. Gustáv Husák neskončil len s nízkymi preferenciami v prieskumoch. V 50. rokoch minulého storočia ho jeho vlastní stranícki kolegovia v rámci čistiek obvinili zo „buržoázneho nacionalizmu“, kruto ho mučili a odsúdili na doživotie.

Strávil takmer desaťročie v najtvrdejších komunistických žalároch. Pre bežného človeka definitívny koniec nielen kariéry, ale aj života. Lenže Husák mal neuveriteľnú trpezlivosť a strategické myslenie. Po prepustení v roku 1960 sa nevzdal, dosiahol plnú rehabilitáciu a počas uvoľnenia v roku 1968 začal opäť stúpať nahor.

Chladný comeback, ktorý len gradoval

Keď prišli sovietske tanky a nastal chaos, Husák pochopil, odkiaľ fúka vietor. Predal sa Moskve ako „racionálne menšie zlo“, ktoré dokáže krajinu upokojiť. Výsledok? Muž, ktorý mal zhniť vo väzení, sa stal generálnym tajomníkom ÚV KSČ a nakoniec to dotiahol až na prezidenta Československa.

Jeho schopnosť prežiť spočívala v absolútnom potlačení emócií a chladnom pragmatizme, vďaka ktorému dokázal spolupracovať aj s ľuďmi, ktorí ho predtým poslali za mreže. Husák presne vedel, kedy má mlčať, kedy skloniť hlavu a kedy udrieť.

Na vrchol sa nedostal vďaka charizme, ale vďaka tomu, že bol pre totalitný režim v čase hlbokej krízy dokonalým technokratom moci, ktorý neváhal obetovať vlastné ideály výmenou za politický triumf.

Koniec jeho éry priniesol pád režimu, ktorý desiatky rokov budoval a reprezentoval. V decembri 1989 pod tlakom Nežnej revolúcie musel vymenovať prvú porevolučnú vládu a odstúpiť z funkcie prezidenta ČSSR. Krátko nato ho vylúčili aj z radov komunistickej strany, ktorej predtým neobmedzene vládol, a v novembri 1991 zomrel v Bratislave v podstate osamotený a izolovaný od verejného života.

Ján Čarnogurský: Z cely predbežného zadržania priamo do kresla premiéra

Podobne filmový zvrat, no v opačnom garde, prežil líder kresťanského disentu Ján Čarnogurský. Koncom augusta 1989 ho komunistický režim zatkol za jeho vydavateľskú a protirežimovú činnosť. Skončil v cele a hrozil mu tvrdý, exemplárny trest v procese s takzvanou Bratislavskou päťkou. Bratislavská päťka bola neformálne zoskupenie piatich významných slovenských disidentov a oponentov komunistického režimu, ktorých v auguste 1989 zatkla Štátna bezpečnosť.

Štátna moc ho chcela definitívne umlčať a izolovať od spoločnosti. Čarnogurský sedel za mrežami ešte aj v čase, keď už študenti na námestiach štrngali kľúčmi. Revolučný november 1989 však totálne prepísal pravidlá hry. Tlak verejnosti bol taký obrovský, že komunistická justícia ho musela prepustiť.

Hviezdna kariéra, ktorá skončila nepodarenou kandidatúrou na prezidenta

Čarnogurský zažil najrýchlejší politický výťah v histórii – z chladnej väzenskej cely dokráčal v priebehu niekoľkých týždňov priamo do podpredsedníckeho kresla federálnej vlády národného porozumenia a neskôr sa stal slovenským premiérom. Dokázal prežiť pád totality a okamžite premeniť svoju pozíciu prenasledovaného na pozíciu jedného z najmocnejších mužov v štáte.

Tento prechod z pozície disidenta do role reálneho vládcu zvládol najmä vďaka tomu, že si v exile a podzemnej cirkvi vybudoval neotrasiteľný rešpekt a pevné morálne krytie. Hoci mu neskôr chýbal populizmus potrebný na masový úspech u voličov, jeho prežitie garantovala verná voličská základňa KDH a jeho povesť nekompromisného právnika. Dokázal prežiť turbulentný zrod demokracie a udržať sa na špici celé 90. roky ako protiváha rodiacej sa autokracii.