Zbaliť si kufre a odísť za láskou na opačný koniec sveta, to chce obrovskú odvahu. 28-ročná Petra z východného Slovenska (na Instagrame ako @japonsko.mojimi.ocami) ale presne to urobila. Nasledovala svojho vtedajšieho priateľa, dnes už manžela, do krajiny vychádzajúceho slnka, a aktuálne teda žije v Japonsku. To ju očarilo nielen neuveriteľnou čistotou, ale aj obdivuhodnou ohľaduplnosťou. V tieni technologického pokroku však narazila na tvrdú byrokraciu a striktné spoločenské pravidlá. Prečo domáci uprednostňujú hotovosť a z akého dôvodu predavači v obchodoch pred cudzincami radšej utekajú? Aj to sa dočítaš v našom dnešnom rozhovore.
V prvom rade sa ti chceme poďakovať za rozhovor. Na úvod nám povedz, čo ťa po príchode do Japonska šokovalo ako prvé? Spomínaš si na niečo, čo ťa doslova „odpálilo“?
Určite ma prekvapilo viacero vecí, ale vyzdvihla by som asi čistotu ulíc. Keď som priletela do Tokia, čakala som veľkomesto a všetko s ním spojené, teda aj hluk, smrad a špinu. No to neprišlo. Keď som si všimla, že na uliciach chýbajú odpadkové koše, nechápala som. Napriek tomu sa tu neporiadok po zemi neváľa. Ľudia si svoje odpadky nosia so sebou domov.
Čo je na japonskej kultúre najviac odlišné od toho, na čo sme na Slovensku zvyknutí?
V mojich očiach nepochybne work-life balans a pracovná oddanosť Japoncov. Myslím, že všetci vedia, že Japonci veľa pracujú, ale zarazilo ma, do akej miery sa líši aj samotné vnímanie práce ako takej. Prísť domov o tretej či štvrtej poobede je nepredstaviteľné, v Japonsku sú bežné dlhé pracovné dni. A nikto sa nad tým nepozastavuje. Ak chce Japonec zarobiť viac, jednoducho si zoberie nadčasy a pracuje dlhšie. Nehľadá lepšie platené miesto ani nad tým nelamentuje. Len pracuje.
Zažila si v Japonsku moment, keď si si povedala, že toto by sa na Slovensku určite nestalo?
Napadá mi situácia, keď sme s manželom stáli na tokijskej stanici a čakali na vlak. Vtom sa z reproduktorov začalo ozývať ospravedlňovanie. Zamestnanci železníc pobehovali okolo ako splašení a človek mal pocit, že sa stalo niečo vážne. Ja som si v prvom momente pomyslela, že niekto skočil pod vlak, no nakoniec išlo len o minútové zdržanie Shinkansenu. Minútové. A predsa sa ospravedlňovali cestujúcim, ako keby spôsobili katastrofu. To bol za mňa moment, keď som sa pousmiala nad tým, že na Slovensku by taká panika kvôli drobnému meškaniu určite nebola.
Čo je najväčší mýtus o Japonsku, ktorý si musela po príchode úplne prehodnotiť?
Na sto percent to, aké je Japonsko moderné. Samozrejme, Japonsko je veľmi vyspelá krajina, ale zároveň je aj plná kontrastov. V hĺbke sa stále drží niektorých „oldschoolových“ praktík, napríklad čo sa byrokracie týka. Všetko musí byť na papieri. Nič sa nedá vybaviť elektronicky. Účty za plyn, vodu či elektriku sa platia šekmi vo večierke.
A určite by mi nenapadlo, že v krajine, ktorá údajne žije v roku 2357, budem musieť takmer všade platiť hotovosťou. Platba kartou či prevodom je v Japonsku skôr rarita. Dokonca ani posielanie peňazí na účet za bežné výdavky v rámci rodiny či priateľov nefunguje. Všetko sa rieši hotovosťou.
Ako Japonci reagujú, keď im povieš, že pochádzaš zo Slovenska? Vedia vôbec, kde leží?
Väčšinou nie, Slovensko im nič nehovorí. Niektorí poznajú Československo, ale o našej histórii prirodzene nevedia nič. Tí, čo aspoň tušia, kde to môže byť, spomínajú väčšinou Prahu, výnimočne Bratislavu. Ale čo ma vždy milo prekvapí, je, že reagujú so záujmom a nadšením.
Stretla si sa s nejakou vtipnou alebo trápnou situáciou kvôli jazykovej bariére? Alebo celkovo kvôli tomu, že si cudzinka?
Japonci sa všeobecne hanbia alebo boja rozprávať po anglicky. Stretla som sa s tým, že sa mi v obchode predavači či asistenti zámerne vyhýbali, len aby som ich náhodou neoslovila a oni nemuseli komunikovať v angličtine. (smiech)
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
