Sovietsky Pán prsteňov či Mary Poppins: Takto v komunistickom Rusku vznikali bizarné adaptácie budúcich hollywoodskych trhákov

Súčasný filmový priemysel je posadnutý autorskými právami, licenciami a právnymi bitkami. Ak chce dnes niekto adaptovať knihu, musí prejsť očistcom vyjednávaní, zaplatiť miliónové sumy a podpísať stovky strán zmlúv.

Za železnou oponou však kedysi platili úplne iné pravidlá. Vlastne tam neplatili pravidlá žiadne. V časoch, keď bol komunistický blok hermeticky uzavretý pred západným vplyvom, vznikol v tamojších štátnych filmových štúdiách fascinujúci fenomén: drzé, nelegálne a často neuveriteľne bizarné prerábky západných hitov.

Komunistické režimy, na čele so Sovietskym zväzom, sa ocitli v paradoxnej situácii. Na jednej strane verejne odsudzovali Hollywood ako liaheň kapitalistického morálneho úpadku. Na strane druhej si však veľmi dobre uvedomovali, že domáci diváci zúfalo túžia po rovnakom type zábavy.

Chceli akciu, chceli sci-fi, chceli rozprávkové svety a dobrodružstvo. Keďže nákup oficiálnych licencií z USA bol z ideologických a finančných dôvodov nepredstaviteľný, štátni dramaturgovia našli jednoduché riešenie. Západné diela jednoducho ukradli, prepísali ich podľa socialistických reálií a natočili po svojom. Bez platenia, bez pýtania a bez akýchkoľvek morálnych zábran. V tomto článku sa pozrieme na to, ako takáto krádež v réžii Sovietskeho zväzu väčšinou dopadla.

Sovietsky „Pán prsteňov“ (Khraniteli, 1991)

Prvou snímkou v tomto zozname je ruský Pán prsteňov. Keď v roku 2021 ruská televízia Piaty kanál (nástupca Leningradskej televízie) nečakane zverejnila vo svojom archíve na YouTube stratenú adaptáciu Pána prsteňov z roku 1991, internet doslova explodoval.

Západní fanúšikovia J.R.R. Tolkiena neverili vlastným očiam. Kým Peter Jackson o desaťročie neskôr ohúril svet oscarovou trilógiou, sovietski tvorcovia na sklonku rozpadu režimu vytvorili niečo, čo pripomína zlý halucinogénny sen. Tento dvojdielny televízny film s názvom Khraniteli (Strážcovia) vznikol bez akéhokoľvek vedomia Tolkienovho fondu. Práve tento fond je to, čo donedávna bránilo hollywoodskym tvorcom adaptovať aj ďalšie Tolkienove diela ako napríklad Silmarillion.

Právne oddelenie v Hollywoode alebo v Londýne nemalo ani tušenia, že v Rusku niekto adaptuje jedno z najstráženejších literárnych diel histórie. Technologická chudoba leningradského štúdia však bola neúprosná. Frodo Bublík vyzerá ako päťdesiatročný úradník s nadváhou. Gandalf nosí parochňu, ktorá sa mu neustále šmýka z hlavy. Elfka Galadriel pripomína upratovačku zo socialistického kulturáku, na ktorú namierili lacný svetelný efekt.

Najbizarnejšou zložkou tohto diela sú špeciálne efekty. Namiesto prepracovaných masiek orkov dostali komparzisti len divadelný mejkap. Scény z bájnej Stredozeme sa natáčali pred zeleným plátnom, na ktoré režisér nechal premietať statické fotografie lesov alebo primitívne kresby hradov, ktoré navyše blikali a menili farbu.

Celé to dopĺňa ťažká, syntetizátorová hudba, ktorá evokuje lacné diskotéky z osemdesiatych rokov. Napriek tomu išlo o unikátny dôkaz toho, že ani prísna sovietska cenzúra nedokázala zabiť túžbu mladých Rusov po západnej fantasy.

Mary Poppins ako obeť socialistického muzikálu (1984)

Keď v roku 1964 štúdio Walt Disney uviedlo muzikál Mary Poppins s Juliou Andrews, film sa stal celosvetovým fenoménom a zarobil milióny. Sovietsky zväz sa na tento úspech pozeral s masívnou závisťou. Príbeh britskej spisovateľky P. L. Travers bol ideálny pre detského diváka. V roku 1984 štúdio Mosfilm rozhodlo, že natočí vlastnú, dvojdielnu verziu. Samozrejme bez toho, aby zaplatilo čo i len rubeľ za autorské práva.

Film s názvom Mary Poppins, do svidaniya kompletne skopíroval kostry pôvodných piesní a dejových línií, no vizuálne a ideovo ho prispôsobil sovietskemu vkusu. Kým Disneyho verzia bola farebná, magická a plná optimizmu, sovietska verzia má v sebe zvláštny, melancholický podtón. Londýnska ulica, kde rodina žije, pôsobí ako sterilné sídlisko s umelými stromami a postavy sú oblečené do podivných šedých kabátov, ktoré mali reprezentovať „západnú buržoáziu“.

Zaujímavé je, že hoci išlo o čisté plagiátorstvo, hudba, ktorú pre film zložil Maxim Dunajevskij, sa stala na domácej pôde kultovou. Piesne ako Veter peremen (Vietor zmien) sa hrali v sovietskych rádiách celé roky bez toho, aby priemerný poslucháč tušil, že pôvodnou inšpiráciou bol americký hollywoodsky trhák z dielne kapitalistického kráľa Walta Disneyho.