Pojem manifestácia rozdeľuje spoločnosť. Na jednej strane stojí skupina ľudí, ktorá ho považuje za bezvýznamnú vec, ktorá len klame nás samých a dáva nám falošný pocit nádeje. Na druhej strane tu máme presvedčené zoskupenie, ktoré na efekt tohto pojmu nedá dopustiť. Manifestácia pre nich predstavuje kotvu pri riešení problémov, resp. pri hľadaní východiska z problémových situácií. Ako to teda vlastne je? Aký efekt má v skutočnosti manifestácia na náš život? A nemôže byť v nejakom zmysle nebezpečná?
Toto všetko sú legitímne otázky, či už patríš k jednému názorovému táboru alebo k druhému. My sme sa rozhodli zamyslieť sa nad touto témou a aby to malo aj odborný pohľad, oslovili sme psychologičku, Mgr. Bc. Barboru Brzákovú Krelovú, ktorá má 14-ročné skúsenosti z praxe a tiež spolupracuje aj s platformou ksebe.
Medzi psychológiou a ilúziou kontroly – Mgr. Bc. Barbora Brzáková Krelová o manifestácii, afirmácii a pozitívnom mindsete
V posledných rokoch sa slová ako manifestácia, afirmácia či „mindset“ stali bežnou súčasťou každodenného jazyka. Sociálne siete sú plné rád o tom, ako si správnym myslením pritiahnuť lásku, úspech, peniaze či zdravie. Mnohí ľudia v tom nachádzajú nádej a motiváciu, iní zase frustráciu a pocit osobného zlyhania. V praxi si všímam, že téma manifestácie v sebe nesie niečo veľmi ľudské – túžbu mať svoj život aspoň trochu pod kontrolou a veriť, že naše vnútorné nastavenie má význam. A do určitej miery ho naozaj má. Psychológia však zároveň ukazuje, kde sú hranice zdravého pozitívneho myslenia a kde už začína sebaklam či toxická pozitivita.
Ako sa z pohľadu psychológie pozeráte na fenomén manifestácie, ktorý je dnes mimoriadne populárny najmä na sociálnych sieťach?
Manifestácia je z psychologického pohľadu fenomén, ktorý odráža viacero prirodzených ľudských potrieb naraz – potrebu nádeje, kontroly, bezpečia aj túžbu veriť, že naše myslenie má moc meniť náš život. A určitým spôsobom ju naozaj má. To, ako premýšľame o sebe a o svete, ovplyvňuje naše rozhodnutia, sebavedomie, motiváciu a aj to, aké príležitosti si všímame.
V praxi si všímam, že mnohých ľudí manifestácia priťahuje najmä v obdobiach neistoty, vyčerpania alebo sklamania. Predstava, že svoj život dokážeme ovplyvniť vlastným vnútorným nastavením, môže byť veľmi upokojujúca. Psychológia však zároveň upozorňuje na to, že ľudská myseľ má tendenciu hľadať jednoduché vysvetlenia aj tam, kde realita býva oveľa komplexnejšia. Manifestácia môže človeku pomôcť posilniť motiváciu alebo zmeniť vnútorný dialóg, no problém vzniká vo chvíli, keď sa začne prezentovať ako univerzálny návod na život. Teda keď vzniká dojem, že ak človek niečo nemá, je to len preto, že „nemyslel dostatočne pozitívne.“

V praxi sa mi ukazuje, že práve toto môže byť psychicky veľmi nebezpečné. Človek potom začína niesť pocit absolútnej zodpovednosti aj za veci, ktoré objektívne nedokáže ovplyvniť – či už ide o zdravie, traumy, ekonomickú situáciu alebo medziľudské vzťahy. Namiesto podpory sa potom dostavuje vina, frustrácia a pocit osobného zlyhania.
Myslím si preto, že manifestáciu je dôležité vnímať realisticky. Nie ako magické myslenie, ktoré nahradí realitu, ale skôr ako jeden z nástrojov práce so sebou samým. Naše myslenie má význam, ale samo osebe nestačí. Psychicky zdravý prístup podľa mňa vzniká tam, kde sa nádej spája s realitou, emóciami, vlastnou aktivitou a schopnosťou prijať aj to, že nie všetko máme vo svojich rukách.
Viac článkov na podobnú tému:
- Aj u vás doma boli poháre, ktoré sa nesmeli používať len tak? Toto je dôvod, prečo si odkladáme veci na lepšie príležitosti
- Romantizácia toxicity: Ako nás seriály naučili milovať manipulátorov a veriť v rozprávky, ktoré sa v realite končia traumou
- Dnes máme Mama, ožeň ma, Love Island či Ružu pre nevestu. Čo však bola prvá reality šou a prečo sú také populárne?
Je afirmácia a manifestácia založená na nejakom reálnom psychologickom alebo neurobiologickom základe?
Áno, určité psychologické mechanizmy za afirmáciami a pozitívnym nastavením mysle skutočne existujú. Náš mozog nie je pasívny orgán – spôsob, akým premýšľame, ovplyvňuje naše emócie, správanie aj rozhodovanie. Keď človek opakovane venuje pozornosť určitým myšlienkam, mozog si vytvára silnejšie nervové spojenia. Tento proces nazývame neuroplasticita. Neznamená to však, že samotné myslenie automaticky mení realitu.
Svoju úlohu zohrávajú aj hormóny a neurotransmitery. Napríklad dopamín, ktorý súvisí s motiváciou a očakávaním odmeny, sa môže aktivovať už pri predstave úspechu alebo pri pocite nádeje. Pozitívne naladenie môže zároveň znižovať hladinu stresových hormónov, ako je kortizol. To však neznamená, že vesmír začne plniť naše želania.
Kde je rozdiel medzi zdravým sebapovzbudením a toxickou pozitivitou?
Zdravé pozitívne myslenie človeku pomáha uniesť náročné obdobia bez toho, aby popieral realitu. Toxická pozitivita naopak vzniká vtedy, keď sa človek snaží nepríjemné emócie potláčať alebo si zakazuje cítiť smútok, hnev, strach či sklamanie.
V praxi vidím, že mnohí ľudia sa cítia vinní už len za to, že majú negatívne myšlienky. Akoby každý smútok alebo pochybnosť znamenali osobné zlyhanie či „zlú vibráciu.“ Rozdiel je aj v tom, že zdravé sebapovzbudenie zostáva ukotvené v realite. Napríklad veta: „Je to náročné, ale skúsim to zvládnuť.“ pôsobí úplne inak než presviedčanie sa: „Ak budem myslieť pozitívne, všetko sa určite vyrieši.“

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane




















