Predstav si, že by si zostal hore celú noc. Na druhý deň cítiš únavu, bolesť hlavy a klesá tvoja pozornosť. Čo ak by si však nespal dva dni? Týždeň? Alebo dokonca viac ako jedenásť dní? Presne to v mene vedy (a stredoškolského projektu) urobil v roku 1964 vtedy sedemnásťročný Američan Randy Gardner.
Čo ho k tomu motivovalo? Prečo by sa niekto na niečo takéto vôbec dal? Jeho prípad zostáva dodnes jedným z najfascinujúcejších, najlepšie zdokumentovaných a zároveň najstrašidelnejších experimentov s ľudským telom a mysľou. Gardner sa stal držiteľom titulu najdlhšie nespiaceho človeka na svete a jeho výkon bol ešte k tomu najlepšie a najdetailnejšie zaznamenaný, vďaka čomu môžeme sledovať, čo sa deje s ľudskou hlavou, keď nespí tak dlho. V histórii však existujú zmienky o ľuďoch, ktorí nespali ešte dlhšie.
Šialený nápad dvoch stredoškolákov
Všetko sa to začalo koncom roka 1963 v kalifornskom meste San Diego. Randy Gardner a jeho spolužiak Bruce McAllister hľadali tému na projekt pre blížiacu sa stredoškolskú vedeckú súťaž. Chceli vymyslieť niečo, čo by naozaj zaujalo. Pôvodne plánovali skúmať vplyv nedostatku spánku na paranormálne schopnosti, no od tohto nápadu rýchlo upustili. Rozhodli sa pre čisto biologický experiment: zistiť, čo sa stane s ľudským mozgom, keď úplne prestane spať.
Bruce mal pôvodne v pláne nespolupracovať s Randym, no los rozhodol inak. Randy sa stal pokusným králikom a Bruce mal naňho dohliadať, zapisovať dáta a držať ho v bdelom stave. Mladíci však netušili, do akého nebezpečenstva sa rútia. Nedostatok spánku totiž môže mať pre ľudský organizmus fatálne následky.
Keď na dvere zaklope skutočná veda
Experiment odštartoval 28. decembra 1963. Po niekoľkých dňoch sa však Bruce ocitol na pokraji vyčerpania – strážiť kamaráta 24 hodín denne bolo nad sily jedného tínedžera. Správa o ich pokuse sa našťastie dostala do miestnych novín, kde si ju prečítal William C. Dement, uznávaný výskumník spánku zo Stanfordovej univerzity.
Dement, nech to znie akokoľvek vtipne, okamžite sadol do auta a prišiel do San Diega. Uvedomoval si, že pre vedu ide o jedinečnú príležitosť. Zároveň sa k nim pridal aj vojenský lekár John J. Ross, ktorý mal monitorovať Randyho zdravotný stav. Vďaka tejto dvojici odborníkov sa amatérsky školský pokus zmenil na prísne kontrolovaný vedecký experiment.
Aby Randy nezaspal, udržiavali ho v aktivite. Hral basketbal, pinball, rozprával sa s priateľmi alebo počúval hudbu. Lekári mu zakázali akékoľvek stimulačné látky vrátane kofeínu. Celý pokus prebiehal len na báze čistej vôle.
11 dní bez spánku
Postupujúce dni bez spánku si na Randym vybrali strašnú daň. Jeho telo a myseľ sa začali pomaly, ale isto rozpadať pod vplyvom extrémnej únavy.
- 2. až 3. deň: Randy začal mať problémy s rečou. Nedokázal bezchybne zopakovať jednoduché jazykolamy a bol extrémne náladový.
- 4. deň: Nastúpili prvé vážne halucinácie. Randy si myslel, že je slávnym hráčom amerického futbalu, alebo videl pred sebou hmlu, ktorú považoval za dym. Na ulici si pomýlil pouličnú lampu s človekom.
- 7. a 8. deň: Jeho reč bola už takmer nezrozumiteľná. Strácal pamäť – nedokázal dokončiť vetu, lebo v jej polovici zabudol, o čom hovoril. Trpel paranojou, bol presvedčený, že jeho priatelia sa proti nemu sprisahali.
- 10. deň: Randy vykazoval vážne motorické poruchy. Jeho oči nedokázali zaostriť na jeden bod a mal pocit, že jeho vlastné telo mu nepatrí.
Paradoxne, v posledný deň experimentu ho lekári vzali do herne, kde hral pinball proti doktorovi Dementovi. Randy vyhral všetky hry. Zdalo sa, že pri činnostiach, ktoré ho bavili a vyžadovali si fyzický pohyb, dokázal jeho mozog zmobilizovať posledné zvyšky skrytých síl.
To, ako Randyho mozog oklamal celý test a aké následky ho neskôr dobehli, si prečítaš na nasledujúcej strane
