Detstvo malo jednu zvláštnu vlastnosť. Úplné maličkosti v ňom vedeli pôsobiť ako osobná katastrofa. Stačilo, aby spadol nanuk na zem, ušiel balónik alebo rodičia povedali, že dnes von nejdeš, a človek mal pocit, že svet sa práve rozpadol na kúsky. Neboli to skutočné tragédie. No v detskej hlave mali váhu konca vesmíru. Z týchto pre dospelých zdanlivo banálnych vecí vznikali tie najčastejšie detské traumy.
Dospelý človek sa na to dnes pozerá s úsmevom. Vie, že išlo o drobnosti. Lenže práve v tom bolo čaro detstva. Všetko sa prežívalo naplno. Skutočne. Bez odstupu. Bez ironického filtra. A preto si tie malé „traumy“ pamätáme dodnes.
Keď ti uletel balón
Toto bola jedna z najčistejších detských tragédií vôbec. Mal si ho v ruke. Krásny, farebný, ľahký, možno v tvare zvieratka alebo s rozprávkovým motívom. A zrazu sa to stalo. Pustil si ho. Alebo ti ušiel. A on len ticho stúpal vyššie a vyššie, zatiaľ čo ty si stál dole a nechápal, prečo sa vesmír rozhodol byť taký krutý.
Keď ti spadla zmrzlina na zem
Stačila sekunda nepozornosti. Jeden zlý pohyb ruky. Jedno zradné naklonenie kornútika. A potom už len ten mäkký, lepkavý zvuk, keď sa celá zmrzlina zosunula na chodník. Toto nebola obyčajná nehoda. Toto bol pád sna. Hlavne ak išlo o prvú zmrzlinu toho dňa, vytúženú príchuť alebo takú, na ktorú si dlho prehováral rodiča. Najhoršie na tom bolo, že človek ešte pár sekúnd dúfal, že sa to dá zachrániť. Nedalo.
Keď si nemohol ísť von
Detstvo sa odohrávalo hlavne vonku. Na ihrisku, na bicykli, pred vchodom, na lavičke, pri naháňačke, pri futbale, pri ničnerobení s kamarátmi. A práve preto bol zákaz ísť von jedna z najtvrdších foriem utrpenia, aké človek mohol zažiť. Stačilo jedno „dnes nikam nejdeš“ a celý deň zrazu stratil zmysel. Vonku sa očividne dialo niečo veľké. Smiech spoza okna, deti na ulici, lopta odrážajúca sa od zeme. A ty si ostal doma, akoby ťa niekto vyradil z normálneho života.
Keď sa pokazil výlet
Na výlety sa čakalo. Výlet nebol len program. Bol to malý sviatok. Zoo, kúpalisko, jarmok, kolotoče, hrad, vlak, čokoľvek. A práve preto bolelo o to viac, keď sa pokazil. Stačilo zlé počasie, choroba, zmena plánov alebo len jednoduché „nejde sa“.
V dospelosti si človek povie, že veď sa šlo inokedy. Dieťa to tak nevnímalo. V jeho hlave bol tento deň výnimočný, konkrétny a neopakovateľný. Ak sa zrušil, nešlo len o presun. Išlo o koniec predstavy, ktorú si už celé dni skladalo v hlave.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
